Čo píše život teenagera

      November sa prehupol do decembra. Snehové zrážky nulové. Teploty primerané. Nálada však na bode mrazu. Nemala som teraz nejako šťastné obdobie. Utiahla som sa do seba. Ignorovala som vyzváňajúci mobil aj pípanie správ. Nechcelo sa mi chodiť medzi ľudí. Len do školy a domov. Ani s mojimi kamarátmi som sa nechodila baviť.

Nezistila som kto si pustil hubu na špacír. Ale už som neverila všetkým.  Pretvárka je všade kam sa pozriete. Aj vy, zakaždým keď vyjdete z domu nahodíte si na tvár masku. Nie ste uvoľnený. Robíte to čo vás nebaví lebo musíte. Nenapĺňa vás to šťastím a spokojnosťou. Po svete behá množstvo strhaných tvárí, bez úsmevu. Figúrky zabehnuté v stereotype. Doba nás do toho dotlačila. Každý sa niekam ponáhľa. Klame. Intriguje. Ohovára. Podvádza. Viem, spomínam len tie hnusné veci. Ale mám  takú náladu. Aké sú moje myšlienky, tak sa aj cítim. Osamelo. Prázdno. Apaticky. Bez energie. Okrem toho chýbalo mi ľudské teplo. Niekto ku komu by som sa mohla v tieto studené dni pritúliť.

Niekto to mi na mňa myslel a dokázal mi vyčariť úsmev na tvári. Niekto kto by ma ľúbil. Teraz už naozaj. A komu by som mohla dať svoje srdce. Bez toho aby mi ho znova zlomil. Som veľmi náročná? Nemyslím si to.

Cestou domov zo školy sa mi v autobuse naskytlo aspoň chvíľkové potešenie. Viem, že povrchnosť nie je pekná vlastnosť. Ale ten chalan vyzeral božsky! Určite mal aj vnútorné hodnoty také kvalitné ako bol jeho vzhľad. Vysoký, asi o dve hlavy vyšší odo mňa (nízky chalani pre mňa nie sú príťažliví, ospravedlňujem sa vám), priemerná postava (ani príliš chudí chalani nie sú pre mňa atraktívny), žiaľ kvôli zime mal na sebe príliš veľa vrstiev oblečenia, aby som mohla zistiť čí má pekne vyrysované svaly. Ale tipovala som že áno. Hnedé oči, ako tá najhorúcejšia čokoláda, dlhé mihalnice, tmavé vlasy do čela s ktorými neprestajne pohadzoval a ja som sa išla roztopiť. Cítila som sa ako v nebi. Dokonalé rysy tváre, sexi strnisko na tvári. Model. Úplne by sa hodil do reklamy na spodné prádlo napríklad. Čím menej oblečenia tým lepšie  nie?

      Nemohla som od neho odlepiť zrak! Stála som pri ňom, žiaľ nie dostatočne blízko aby som zacítila jeho vôňu. Áno viem, som na tom závislá. Nič s tým neurobím.

Najlepšie na tom bolo to, že nevyzeral byť namyslený. Nepozeral sa na svet arogantne. Teda taký som mala intuitívny pocit za tú chvíľu čo sme sa viezli v autobuse. Nepoznala som ho. Ale tak veľmi by som ho chcela mať za kamaráta. Aspoň.

 Potom som však musela vystúpiť. Samozrejme, že nešiel so mnou. Prečo by aj mal? Na konci sveta takýto bohovia nebývajú. Och, kebyže mám takého suseda. Doteraz neviem ako presne vyzerá. Ani jeden ani druhý.

     Svojou krásou dokážu ľudia zdvihnúť náladu. Hoci krása je relatívny pojem. Zatiaľ čo ja som z neho bola vyvedená z mieri, s niektorou inou by možno vôbec nepohol. Ale takýto bol môj pohľad. Dokonalosť! U nás v meste! Hneď je ten deň krajší.