Pečatenie triednej knihy. Viete o čo sa jedná? Ja som až do dňa, kým sa to odohralo, netušila. Mali sme prísť do školy upravene. Vraj žiadne rifle. Ja som upravená aj v nich. A vonku bola zima. Nemala som v pláne ochorieť tesne pred našim veľkým dňom. Urobila som so sebou čo som mohla, dokonca som si natočila aj vlasy. Nech mám o čosi viac tých prirodzených kučier.
Hneď ráno nás v triede privítal kameraman. Ejha, budú z nás filmové hviezdy? Mali sme vyzerať uvoľnene, ale bola to smiešna pretvárka. Všetko hrané.
„A dievčence, schuti papajte,“ oslovil nás dotyčný pánko a strčil nám kameru rovno pred tvár, akurát keď sme s Deniskou jedli jablká.
„Aspoň že propagujeme zdravú stravu,“ zasmiala som sa, keď sa posunul ďalej a snímal ďalšie uvoľnené tváre a pózy mojich spolužiakov.
Musím uznať, že hrali sme to perfektne. Dokonca aj triedny profesor, by si za nezabudnutie svojho textu zaslúžil potlesk. Aj ho dostal, lebo tak to stálo v scenári. Aj sme potom kývali hromadne do kamery. Na tri krát. Aby to vyzeralo čo najprirodzenejšie. Prišlo mi to celé smiešne. Na hlavu. Ale vznikne z toho spomienkové video. Ktoré si možno o takých desať rokov znova pustím, a budem sa na tom smiať.
Na tie naše hrozné, staré drevené dvere, sme prevesili zelenú stuhu, aby každý študent tejto školy vedel, že práve my sme maturanti. Aj sme to museli dokázať svojim podpisom. Čierna fixka ma nepočúvala a písmeno N mi takmer nenapísalo. Ale zapózovala som do kamery, a nakoniec z toho vzniklo celkom pekné „Naty“.
„Hotová herečka,“ okomentoval kameraman môj prirodzený výstup.
„Ja viem,“ zasmiala som sa a podala fixku, ďalšiemu v rade na podpis.
Potom čo sme našu triednu knihu zapečatili horúcim voskom a otlačili v ňom znak dvoj eurovky nadišiel čas na jej únos z profesorových rúk. Aj to sme mali nacvičené. Teda vraj. Improvizácia musí byť. Nejdem vám opisovať ako to prebiehalo. Ani ja som to nevidela. Bude to na videu. Ale keď už bola triedna kniha bezpečne v našich rukách, únoscov sme odmenili potleskom.
„V tento deň ešte budeme tlieskať mnoho krát, však?“ oslovila som Dominiku, ktorá vedľa mňa tiež tlieskala ako o dušu. Odpoveďou mi bol jej úsmev. No jasné. Neprestávajme sa usmievať! Predsa nás natáčajú.
Tak veľmi som sa sústredila na to, aby som vyzerala prirodzene a stále sa usmievala, až som takmer vrazila do nášho obetavého kameramana, ktorý nás natáčal aj pri hromadnom pochode na námestie. Tak nemá chodiť stredom chodníka predsa!
Nápad, že triedna kniha odletí z námestia vďaka balónikom s héliom som ocenila. Pestrofarebné balóny boli pripravené, dokonca aj kópia triednej knihy. Žiaľ tá ozajstná, nemohla opustiť brány školy. Problém ale nastal, keď nechcela odletieť. Asi sa jej veľmi páčilo v našich rukách. Alebo bolo málo hélia.
„Ta vytrhajte tie papiere z nej,“ ozvala sa nejaká múdra hlavička. Aj sa tak stalo. Nepomohlo. Síce o kúsok vzlietla, ale znova klesla k zemi. Začínali sme strácať nádej, že to vyjde. Odstrihli sme z nej už takmer všetko. Ostal len ten zelený základ s logom 4. B.
„Letí!“ zvolali sme všetci potešene, keď sa jej konečne uráčilo pohnúť. Asi na piaty pokus.
Nanešťastie, na našom peknom námestí, máme aj stromy. Asi sa jej páčila zelená farba, lebo si to zamierila do najbližšieho ihličnanu.
„Kto to dá teraz dole?“
Ale my sme si vedeli poradiť. Požičali sme si hrable, s ktorými práve VPP zhrabávali opadané lístie, a vďaka výške našich chalanov a hrablí sme ju posunuli do výšin. Hélium a vietor už letu len dopomohli.
Sledovali sme všetci, ako sa naša triedna knihy vznáša stále vyššie a vyššie, a farebné balóniky sa stále zmenšujú. Pozorovali sme ju dovtedy, dokým nezmizla. Až nás rozbolel krk.
„Geniálne to vyzeralo!“ začula som. Veru áno.
„Ešte tú máme to šampanské,“ zvolal triedny. Ďalšia asi tradícia. Postavili sme sa všetci do kruhu. Fľaša kolovala od jedných úst k ďalším. Bacily! V tom momente nám to ale všetkým bolo jedno. Len dvaja z nás si hrdlo fľaše utreli.
„Viete, že je zakázané piť na verejnosti,“ utrúsil poznámku Jakub, ktorý s tým asi mal dostatok skúseností.
„Tak rýchlo pite!“ dodal Martin, čo nás rozosmialo.
Keď sa fľaša blížila a s ňou aj všadeprítomný kameraman, chcela som sa tváriť prirodzene. Tak prirodzene že keď som si prevrátila fľašu k ústam, pozabudla som že šampanské má aj bublinky. Tie mi vbehli do hrdla, a polovicu svojho šampusu som z úst vypľula. To bude krásne vyzerať na tej kamere! Utrela som si ústa a podala fľašu ďalej. Tak to by sme mali. Ešte sa tu zadusím bublinkami.
To že sme sa mali vrátiť znova do školy na vyučovanie, si vyžiadalo protesty nás všetkých. Ale tie nám boli figu platné. Pomaly, slimačím tempom, sme sa vliekli naspäť do školy. Hodinu angličtiny sme nejako odignorovali, načo náš profesor chytil nervy a odišiel z triedy.
„On sa vráti uvidíte...“ ozvala sa Miška.
„Nevráti,“ oponovala jej Lenka. Jej úvaha sa mi pozdávala viac, ale žiaľ nestalo sa tak.
„Decká, musíme aspoň niečo urobiť,“ povedal náš vážený pán profesor, po návrate z kabinetu a začal nám rozdávať papiere.
„Aj perá ste si zabudli?“ Vysypal na lavicu asi dvadsať farebných pier.
„Ten sa na nás teda pripravil,“ pošepla som Simone, načo prikývla. Otrava. Ale prežili sme to.
Aj nácvik nástupu v telocvični. Slávnostný okamih. Ale s Dominikou po boku, sa nedalo tváriť tak vážne. Jednoducho sme sa museli rehotať. A hudba bola príliš pomalá na náš rýchly krok.
„To ešte nacvičíme,“ ubezpečovali sme všetkých, keď sme sa zaradili do radu.
Nemohla som sa prestať smiať. Musíme sa ale tváriť vážne. Moja chôdza v topánkach bola vtipná.
„Zlatá si ako chodíš,“ to bolo adresované mne. Pobavene som pokrútila hlavou.
„Ale pekné sú...“ Tak aspoňže mi ich pochválila. Jasné že sú pekné! Len som zvedavá ako v nich vydržím stáť dve hodiny bez pohnutia.
„Baby vraj bežne odpadávajú v nástupe.“ Zhrozila som sa.
„To myslíš vážne?“ otočila som sa na Luciu. Viaceré prikývli. No super. Naj ešte bolo, že pravá noha sa mi trochu vyzúvala. To je ako možné? Čo som čaptavá? Napchám si tam vatu. To nejako prežijem.
Vyčerpaná som dorazila domov čosi po pol piatej. Boleli ma nohy. Dnes som za celý život strávila najviac hodín v opätkoch. Au au. Ako to tie ženy robia, že v nich vydržia akoby nič? Usadila som sa spokojne na gauč a siahla po časopise položenom na stole. OddychPrečítala som si horoskop na dnešný deň. „ V súkromnom živote prichádza do života možnosť veľkej lásky. Bude naplnená, ak ste schopný dodržať zväzky.“ Haha, to určite. Veľká láska ma čaká. Podľa horoskopov v týchto brakoch, by som mala byť zamilovaná každý mesiac. A zakaždým asi do iného. Zväzky? To je čo? Trvalý záväzok? Nie, nie. To nie som schopná dodržať. Takže zas nič nebude.
Komentáre