Dnes som sa mala stretnúť so svojím budúcich chalanom. Ďalším v poradí. Ale nevydalo. Stačil mi teda Michal. Aká som ja skromná. Vonku znova fujačilo takže som nemala veľmi chuť niekam ísť. Ale vytiahla ma kamarátka na nákupy. A dobre že som išla. Záchvaty smiechu, trochu sme poohovárali ako správne baby, ale z nákupov nič nebolo. Žiadne zľavy, takže nič pre nás.
Potom Dominika dostala skvelý nápad ísť na pizzu. V bruchu mi vyhrávali už cigáni tak prečo nie. Problémom ale bola naša orientácia. V novom prostredí som bývala sotva dva mesiace, takže som len tušila kde sa naša pizzéria nachádza. S predstieranou istotou som ju navigovala tmavými ulicami. Všade len domy, autá, minimum ľudí. Hlad nás hnal vpred, škoda len že úplne zlým smerom.
„Tam to už určite bude!“ ukázala Dominika na opačnú stranu ulice kde sa to mohlo podobať na stravovacie zariadenie. Aspoň podľa osvetlenia. Keď sme tam ale došli, bola to len obyčajná krčma.
„Mohli sme si ju radšej objednať rovno domov... takto to už blúdime vyše pol hodiny,“ vzdychla som a odhrnula si neposlušné vlasy z očí.
„Teraz to už predsa nevzdáme.“ Potom čo sme prešli ďalšími ulicami, ktoré vyzerali stále rovnako zbadali sme tabuľu ktorá mala upútať hladných ľudí na najlepšiu pizzu v meste.
„Konečne! Už len 250 metrov a sme tam.“ Pridali sme do kroku.
„Nabudúce nenaviguješ ty Natália ale ja!“ smiala sa Domča, keď sme sa konečne usadili za stôl a objednali si vytúženú pizzu. Siahla som po fľaške s minerálkou, keďže ma naša dlhá prechádzka vyčerpala.
„Myslela som si že ideme dobre!“ obhajovala som sa, ale Dominika sa stále smiala.
Tá pizza ale stála za to blúdenie. Mňam, milujem taliansku kuchyňu.
Najvtipnejšie bolo, že keď sme sa vracali naspať zišli sme len dole ulicou popri rodinných domoch milionárov a o desať minúť sme sa ocitli na mojej ulici.
„Desať minúť od tvojho domu Naty! Nabudúce budeš vedieť.“
„Chystáme sa tam znova v najbližšej dobe?“
„Nemám prachy, ale ty môžeš zobrať Michala,“ žmurkla na mňa.
„Ak sa podarí a budeme spolu...“ mykla som plecom.
„Dávam vám mesiac,“ oznámila mi s vážnou tvárou.
„Až?“ spýtala som sa trochu ironicky.
„Z jedného týždňa som to predĺžila až na štyri!“
„Ďakujem že mi tak fandíš. Štyri týždne som nevydržala ešte so žiadnym.“
„Raz to prísť musí.“ RAZ ÁNO.
Komentáre