Školský kolotoč som zakaždým zakončila na sieti. Lebo tam ma nikto neposudzoval. Neriešil môj život. Pretože ma tam nikto nepoznal. A to mi vyhovovalo. Konečne som sa mohla uvoľniť a byť sama sebou. Hoci v teplákoch, rozťahanom tričku a so strapatými vlasmi. Nikto ma nevidel. Konečne. Slobodne som mohla ťukať do klávesnice, bez toho aby som si dávala pozor čo poviem, teda napíšem.
Mnoho ľudí tam udržiava kontakt so svojimi priateľmi, s ktorými sa stretáva bežne každý deň. Ja som robila presný opak. Utekala som pred skutočnými ľuďmi z môjho okolia. Musela som od nich trochu vypnúť.
Mala som tam zopár svojich stálych známych, z rôznych kútov Slovenska. S nimi som komunikovala. Nepotrebovala som nejakých nových. Ale jeden mi napísal. Celkom sympatický. Hnedovlasý s hnedými očami. Jasný môj typ. Tak prečo neodpísať, musím predsa o ňom zistiť viac než len to ako vyzerá. Po úvodných informáciách ako je meno, Lukáš, vek 20, sme sa celkom slušne zarozprávali. Ešteže tak rýchlo píšem. Zaujalo ma to, že študoval v Brne. Informačné technológie ktorým doteraz vôbec nerozumiem, ale o to nešlo. Aj ja som chcela ísť študovať tam. Keď som mu to spomenula chlapec sa rýchlo chytil. Vraj mi veľmi rád bude robiť sprievodcu, ukáže mi všetky miesta ktoré musím v Brne vidieť, tie najlepšie kluby a diskotéky v meste. Lákavé nie? Avšak najprv sa tam musím dostať. Teraz začínalo obdobie, kedy som sa začala skutočne zaujímať o svoju budúcnosť. Termín odovzdania prihlášok sa blížil. Brno, Masarykova univerzita bola jednoznačne číslo jedna. Inú alternatívu som si ani nepripúšťala. Školy na Slovensku ma vôbec nelákali.
„Na vysokú dôjdeš za mnou však?“ Bola prvá otázka, ktorá mala prepojiť naše dva svety. V budúcnosti. O polroka.
„Pokúsim sa o to, a dovtedy sú tu prázdniny, víkendy...“ To znamená že sa sním chcem skutočne stretnúť? Prísť za ním nie priamo do Brna, ale keď bude na Slovensku.
„Obľubujem si ťa čím ďalej tým viac, ale čo keď sa na teba namotám? To nie je dobré.“ Pochopiteľne, že to nie je dobré. Ďalší vzťah na diaľku som nechcela.
„A čo mám robiť aby si sa na mňa nenamotal?“ zaujímala som sa.
„Už sa stalo... príď za mnou a už ťa nikdy nepustím z náručia.“ Namotávky.
„Musel by si ma pustiť... všetko, školu, mám tu.“ Bránila som sa mu. Ale už nejaký čas som bola bez chalana. Aj tak o nič nešlo, tak prečo nezažiť trošku dobrodružstva a spraviť si výlet. Veď to bola iba hodinka cesty.
.........................................................................................................................................................................................................................
„Mal si pekné sny?“
„Krásne, o tebe. Som na teba myslel a potom si zrazu bola pri mne.“
„Ale len vo sne.“
„No kebyže si pri mne v skutočnosti tak určite nespím ale venujem sa tebe.“ Hm, pochopiteľne.
„Vďaka si milý.
„Ty si zaslúžiš iba to pekné.“ To si tiež myslím.
„Iba pekné? Takže teba!“ Trochu som mu musela polichotiť. Chlapi to majú radi. „Zatiaľ sa k sebe hodíme.“
„Len aby si si to potom nerozmyslela.“ Nechápala som dôvod prečo by som mala. Rozumeli sme si, isté sympatie tam boli, len tá hlúpa diaľka nás delila od stretnutia. Ale to už sme mali čoskoro zmeniť.
„A vieš čo ťa čaká v mojom meste?“ skúšal ma.
„Ty?“
„Áno aj, a ešte?
„Vianočná atmosféra, zábava, a znova TY.“
„Láska?“ to slovo od chalanov často nepočujem. Nepreháňa to trochu?
„Nevieš čo z toho vznikne,“ snažila som sa byť diplomatická.
„Daj mi potom čo najskôr vedieť, čo z toho bude, dobre?“ Chlapec je nejako hŕr.
„Budeš prvý ktorému to oznámim,“ ubezpečila som ho. Zamračila som sa na monitor.
„Prečo si sa rozhodla stretnúť sa so mnou?“ prišla mi za okamih ďalšia jeho otázka. Automaticky som mu napísala asi tisíc dôvodov. „Mám pokračovať?“
„Môžeš, krásne sa to číta.“ No to verím, ja viem pekne písať , však nie nadarmo chcem byť spisovateľka.
„Potom ti to poviem radšej do očí, pán sprievodca.“ Zbrzdila som ho. Nech si nenamýšľa, že ho nejako veľmi chcem. To nesmieš dávať nikdy tak okato najavo.
„Sprievodca? Viac než to.“
„Čo viac?“ rýchlo som naťukala a stlačila odoslať.
„Tvoj chlapec?“ Ups, príliš rýchlo ideš na mňa.
„Uvidíme, či preskočí iskra.“ Znova diplomaticky.
„Dám ti pusu hneď ako to bude možné, a zistíme či funguje chémia,“ navrhol takéto riešenie.
„Na ústa?“
„Ak mi nenastrčíš líce tak áno. Ale potom chcem francúzsky!“ Určoval si podmienky. Celkom dosť sa mi pozdávali. Predsa len, istý čas som bola bez fyzického kontaktu. Už len tá predstava ma vzrušovala. Ach jaj.
„Ja stým problém nemám, bude zaujímavé bozkávať sa s takmer neznámym chalanom, v neznámom meste.“
„Otázka je či sa odvážiš.“
„Myslíš že na to nemám odvahu? Uvidíš, keď sa stretneme. A najprv ťa musím nájsť v dave ľudí.“
„Zavolám ti, keď budeš mať prísť a budem ťa navigovať až ku mne.“
„No to nie je veľmi dobrý nápad, keďže to tam nebudem poznať.“ Trochu som zneistela.
„Budem ťa čakať na stanici, akurát si ťa privolám až k sebe, a dostanem tú pusu.“
„Môj orientačný zmysel nie je nulový, ale aj tak.“ Ten nápad sa mi veľmi nepozdával. Urobím zo seba kravu ešte predtým než sa stretneme.
„Neverím, že ty si žena čo má orientačný zmysel! Také nie sú.“ Zmraštila som pery. Hej tak to pozor. Aj také sú! Peknú mienku si o nás vytvoril!
„Tak si ťa preskúšam,“ blikla mi ďalšia správa. Akoby ma v škole neskúšali dosť. Ale cieľ cesty je dosť dobrý. A fakt sa na neho len tak vrhnem? Zvládnem to?
Komentáre