Po zdĺhavom učení nezmyslov z matematiky ktoré mi aj po toľkých hodinách nešli stále do hlavy som to nakoniec zabalila a šla sa pripraviť na večer s mojim chlapom. Odreagovanie viac než vítané. Chcela som zmazať svoj chlad voči nemu. Nezaslúžil si ho.
Zobral ma do svojho mesta. Síce bolo vzdialené len vyše dvadsať kilometrov od môjho ale často som tam nechodila. Kvôli nemu asi začnem byť častejším návštevníkom. Zastavil poblíž nejakého jazera. Pokus o romantickú prechádzku?
„Ideme loviť ryby?“ zaškerila som sa na neho a vystúpila z auta.
„Dala by som si takého pstruha,“ pokračovala som vo svojom monológu lebo Michal stále nereagoval. Myšlienkami bol akosi inde. Zamkol auto bez toho aby sa na mňa pozrel.
Chcela som vedieť na čo myslí. Keď zachytil môj uprený pohľad obdaril ma žiarivým úsmevom a ja som vedela že je všetko v poriadku.
Chytil ma za ruku a dali sme si menšiu prechádzku popri brehu jazierka. Teda nebolo až také malé ako som predpokladala. Na jeho druhú stranu som nedovidela.
Došli sme po poľnej cestičke až k nejakému starému zrubu ktorý očividne nebol dlho používaný. Nazrela som cez okno dovnútra. Cez vrstvu špiny som však nevidela absolútne nič.
„Cez leto tu musí chodiť veľa ľudí, však?“ spýtala som sa opretá o jeho rameno dívajúc sa na rozvlnenú hladinu jazera.
„Vezmem ťa tu a uvidíš na vlastné oči.“ Vtisol mi jemný bozk do vlasov. To znie ako prísľub do budúcnosti. To sa mi pozdávalo. Otočila som sa tvárou k nemu a dychtivo sa na neho zadívala.
„Myslím že je čas vrátiť sa do auta,“ žmurkol na mňa a ja som vedela že toto je tiež prísľub. Nie však tak vzdialený. Naspäť sme sa ponáhľali. Horeli sme nedočkavosťou... Krásny večer čo iné mám napísať.
Komentáre