Všetko vyzeralo harmonicky. Stretávali sme sa stále keď sa dalo. Písali sme si e-maily, zaľúbené slová dlho do noci. Ale niečo tomu chýbalo... Sex. A ten je dosť podstatný.
Milujem svojho priateľa. Pri ňom som znova začala veriť v lásku. Lebo skutočne existujú aj chlapi ktorí sa so mnou nechcú len pohrať a už sa neozvať. Sme spolu iba pár mesiacov, ale každá sekunda čo strávim s ním ma napĺňa neskutočným šťastím. Šialene po ňom túžim, a preto sa chcem v našom vzťahu posunúť ďalej. Nezaujímam sa o to či je to ešte skoro a mali by sme počkať. Nie. Cítim to tak. Chcem to. Preto to urobím.
Lenže je tu jeden problém. Čo je na sexe problematické? Nič. Ide o miesto kde ho praktizovať. Totiž nemáme kde. Bývame obaja s rodičmi. A dom nebýva prázdny.
Môj drahý má auto. Samozrejme, už sme ho niekoľkokrát mali zaparkované na odľahlom a tmavom mieste. Ale ja nemôžem. Nie tam. Vždy to zabrzdím v tom skoro najlepšom. Som vďačná, že ho má. Vďaka nemu za mnou dochádza. A tiež si môžeme ukradnúť kúsok súkromia. Lenže...
Minulosť ťa vždy dostane. Nemám dobré spomienky sa sex v aute. Nepohodlné. Obmedzený priestor. A hlavne nebolo to so správnymi chalanmi. Po prvý krát s ním by som uprednostnila posteľ.
„Pošlem niekam rodičov,“ snažím sa ho utešiť, keď zas a znova pokrútim hlavou.
Viem že po mne túži. Aj ja. Neskutočne. Ľúbim každý kúsok jeho tela. Aj duše samozrejme. On je na tom podobne. Dôverujem mu. Myslela som si, že už chalanom veriť nikdy nedokážem. Ale predsa.
Viem, že to brzdím ja. Ale nemôžem si pomôcť. Utešujem sa tým, že čím viac času prejde, o to viac si to potom obaja vychutnáme. Slabá útecha, keď sa moje hormóny zbláznili. Nedovoľujú mi myslieť na nič iné iba na neho a na to čo by so mnou robil. Snažím sa to však vytesniť z hlavy. Každý večer a ráno sa mi však pred očami vybaví on. Iba on. Jeho úsmev, oči, jeho dychtivé ruky na mojom tele. Jazyk v mojich ústach. Jeho...
Doma ma čakala ale skvelá správa. Prázdny dom na nasledujúci deň! Síce iba na pár hodín, ale za ten čas sa toho dá postíhať veľa. Však?
Michal mal síce pracovať, ale isto si na mňa nájde čas. On vždy. Pred spaním mi od neho prišla správa na dobrú noc. Ďalšia noc bude nezabudnuteľná, odpísala som mu s úsmevom.
Nemohla som veľmi spať. V hlave sa mi neustále zobrazovali obrazy toho čo bude. Aké to bude vzrušujúce a skvelé. V mojej priestrannej a pohodlnej posteli. Žiadne utláčanie a stiesnenosť auta.
Celá nedočkavá som čakala kedy rodičia konečne vypadnú z domu. Chytala ma nervozita. V bruchu mi lietali motýliky, keď som mu s rozochvenými prstami písala správu.
Naši išli práve preč, prídeš ma pozrieť zlatko?
S nedočkavosťou som čakala na pípnutie telefónu. Prešlo desať minút a stále nič.
Dúfam že nespí! Prebehlo mi mysľou, pretože po práci si zvykol pospať. Takáto šanca sa tak skoro nezopakuje! Nervózne som poklepkávala prstami po stole. Prešla som sa po izbe. Hore. Dole. A zas. Mám obrovskú izbu, takže sa aj nachodím. Stále nič. Pozrela som sa na hodinky. Máme ešte zo dve hodinky, kým sa rodičia vrátia. To bude stačiť, upokojovala som sa.
Rozsvietil sa mi displej mobilu. Rýchlo som po ňom siahla. Do kelu aj s heslom na odomknutie! Na druhý pokus sa mi to podarilo.
Miláčik ja by som prišiel strašne rád, ale nejde mi auto, tak nemám ako.
Moje plány sa rozplynuli. Strnulo som držala telefón v ruke. Mala som chuť ho hodiť o zem, ale on predsa za nič nemohol. Prečítala som si to znova. Či sa náhodou niečo nezmenilo. Ale stálo to tam. Pod menom môjho priateľa. Nejde mu auto. Ako je to možné? Ešte predvčerom sme v ňom boli a všetko fungovalo ako má! Zákon schválnosti. Asi to tak malo byť. Ešte si musíme počkať. Ďalšie dva mesiace? Nie!! Neviem ako to zvládnem. Viem sa predsa ovládať. Ale najradšej by som tú sebakontrolu konečne vypla. Zväzuje ma. Teraz mám chuť kričať. Ale nekričím. Ovládam sa.
Takže, teraz mám celý dom iba pre seba. A je mi to na veľké... nič. Možno nabudúce. Znova sa mi potvrdilo to, že plány nevychádzajú tak ako si zaumienite.
Komentáre