Čím vyššie sme autom stúpali tým viac snehu bolo. Na koniec novembra však stále málo. Nech. Mne sneh nechýba. Po dlhej ceste sa pred nami konečne zjavila „naša“ chata. Keď sme sa zvítali so všetkými, ukoristili si takmer poslednú voľnú izbu na poschodí, a vyložili svoje zásoby pitia a jedla mohla sa začať zábava. Bola tam zima, pretože teplá voda a kúrenie sa pustí automaticky až po šiestej hodine. Hm, takmer ako „doma“. Už som si zvykla na nevyhovujúce podmienky. Mali sme dostatočne veľa zahrievajúcich tekutín. O teplotu som sa starať nemusela. Pomaly sme sa zozbierali všetci, ktorí tam mali byť. Nestretli sme sa ale celý kolektív. Niektorí z nás ochoreli, alebo ich nechceli pustiť rodičia. Mňa by porazilo, kebyže mi to naši zakážu. Ale ja mám svoju voľnosť, nie putá na rukách.
Hudba na maximum, vodná fajka, hra Activity, smiech, tancovanie, všade samé poháre, či prázdne alebo poloplné rozličných druhov. Alkoholu samozrejme. Ale vytiahla som aj svoj džús. Aby nás čosi brzdilo. Moc to nepomohlo. Veľmi, ale že veľmi skoro sme boli už všetci mimo. Jednoznačne sme si museli zachovať nejakú pamiatku, takže sa bleskom cvakalo ako na bežiacom páse. Keď som o pár dní, za triezva tie fotky videla... Červené oči, ružové líca, úsmev od ucha k uchu, keďže mi bolo horúco, behala som po chate iba v tielku. Aj moja červená podprsenka je zaznamenaná. Aj to ako som s cigaretkou v ústach von v cudzej bunde. Ale aspoň som sa obliekla. Keď pijem veľa rozprávam. O sebe a o mojich priateľoch. Do detailov. Každému kto ma počúval. A že tých ľudí bolo dosť. Všetci vedeli čo, kde a s kým som robila. Celá trieda. Najlepšie kamarátky mi mali zapchať ústa. Ale ich som vôbec neposlúchala. Nechcela som ísť spať. Chcela som tancovať. Ich som od seba odsotila na schodisku. Veľmi nebezpečné. Ale následky svojho chovania som si vtedy neuvedomovala. Ony ma ťahali hore zo zeme, ony mi zahasili cigaretu a ťahali do vnútra. Ony počúvali moje výlevy, a smiali sa so mnou. Im som povedala niekedy dosť kruté pravdy do očí. Opitého slová, sú triezveho myšlienky. Žiaľ. Rehotala som sa ako sliepka. Vynikajúco sa mi ležalo na zemi, hlavne aby sa mi netočil celý svet...
Nespomínam si na to ako som sa dostala do postele. Možno aj dobrovoľne. Spoločnosť v nej mi už robila kamarátka. Ktorá dopadla ešte horšie než ja. Nuž. Dozvuky sú len raz za život. A to bola len prvá noc. Ešte nás čakala ďalšia. Len to ráno bude asi kruté.
Samu seba som po otvorení očí, presviedčala, že mi nie je zle. Že nepoletím hneď na záchod, lebo aj tak už bol asi obsadený. Kamarátka vedľa mňa nespala. V ďalšej posteli chrápal chalani. Ich príchod sa nedal prepočuť. Takí boli hlučný. Ale teraz zarezávali. Presviedčanie mi pravdepodobne pomohlo, pretože okrem bolesti hlavy mi nebolo nič. Potrebovala som vodu. Súrne. Ale inak pohoda.
„Ako ti je?“ bola prvá otázka, keď som sa vyhrabala do spoločnej kuchynky, kde časť mňa včera zachraňujúcich kamarátok spala.
„Určite lepšie, ako Nike.“ Akurát vyšla zo záchoda. Bledá ako stena. Nuž, nezávidela som jej. Odpratala sa znova do postele.
Pamätala som si všetko. Možno pár detailov som mala zahmlených. Najhoršie na tom bolo, že nielen ja.
„Ja som vravela, že sa bude hanbiť...“ zhodnotila Simona moju situáciu.
„Baby, prepáčte za všetko zlé čo som vám povedala,“ hodila som po nich ospravedlňujúci pohľad.
„Ale čoby, však si len pravdu hovorila,“ odsekla nahnevane Sima. Hm, to nie je dobré.
Unavene som mykla plecami a nabrala si pohár vody. Bála som sa čosi zjesť, tak som sa uskromnila aj s vodou. Postupne sa poprebúdzalo celé osadenstvo chaty. V kadejakom stave. Ale všetci relatívne žili.
Dnes mal za nami prísť aj triedny ešte s našim jedným obľúbeným profesorom uvariť guláš. Všetci sme sa naň tešili, lebo znova v chate bola zima. V zohrievaní organizmu som si musela dať pauzu. Radšej sme sa išli prevetrať von a spravili si malú túru. Polovica ľudí to nechcela riskovať, ale ja som išla. Prečistiť si hlavu. Mrzlo, v teniskách sa mi šmýkalo, ale čo som si mala vziať čižmičky na opätku? Nie. V Tatrách som ich mala a dostali sa až do televíznych novín. Celebritné topánky. Mám ich uschované na pamiatku.
Rovná cesta to teda nebola, ale odhodlane som stúpala do kopca. Za svojim cieľom. Aj keď bol ešte ďaleko. Ale dorazila som tam ako prvá. Zvyšok som nechala za sebou. Aj keď som v duchu veľmi nadávala, a odmrzli mi končatiny. Ale dosiahla som ho.
Odmenou za túru bol chutný guláš. Nejedávam ho často, ale nič iné sme na jedlo nemali. Triedny zakúril v krbe aby sme nepomrzli, lebo on alkoholu neholdoval. Preto zvolil tento druh tepla. My zatiaľ tiež. To sa však večer zmenilo. Nechcela som piť už tak veľa ako predtým, lebo zas by som si nezavrela hubu. Ale čo iné na dozvukoch robiť? A fľaša fernetu nás čakala. A našlo sa dosť ochotných ľudí ktorí mi ju pomohli vypiť. Tanec, hudba, prišli nejaký chalani, ale boli pristarí. Nad môj vekový limit dvadsaťpäť.
O jednej v noci sme púšťali lampióny šťastia. Uchmatla som si samozrejme fialový a za pomoci mužských rúk sa mi ho podarilo vyslať do vzduchu.
„Ty musíš mať všetko fialové však?“ zaujímal sa chalan, ktorý mi pomáhal zapáliť môj lampión.
„Všímavý,“ zasmiala som sa a zdvihla ho do výšky aby už konečne odletel.
„Želaj si niečo,“ pripomenul mi.
„Aby nezasiahol stromy čo sú tu naokolo?“ Už mnohé tak skončili. Dokonca sme takmer jeden strom podpálili. To by bolo. Na pokutu. Dosť že tu to nebolo povolené púšťať. Ale kto nás videl?
Pobavene pokrútil hlavou. „Môžeš ho zapáliť aj mne prosím?“ pribehla k nám kamarátka. Bol veľmi ochotný. „Vďaka.“
Zavrela som oči a priala si. Môj lampión letel stále vyššie a vyššie. Nezachytil sa o stromy, takže aspoň jedno prianie vyšlo. Mohlo by však aj to druhé. Nechám sa prekvapiť.
Predchádzajúci večer sa opakoval. Chľast, hudba, tanec, pribudlo však mužského pohlavia. Bývalí spolužiaci, na ktorých nebolo už nič zaujímavé. Všetkých som poznala. A potom tí 25+. Žiadna výhra. Nejaký mi aj čosi hovoril, ale nemala som chuť ho počúvať. Na jeho „dáš si niečo na pitie,“ som len mrzuto pokrútila hlavou. Nebolo mi dobre. A keď sa necítim dobre ja, tak žiaľ to prenášam aj na druhých. Aj tak si nedal pokoj a stále mi niečo vykladal. Privrela som oči, a snažila sa ho nepočúvať. S ospravedlňujúcim pohľadom som radšej vyšla hore na poschodie. Dole sa to už začínalo zvrhávať. Nechcela som byť toho súčasťou. Lietali tam poháre, vyzliekalo sa oblečenie. Hore to však nebolo o nič lepšie. Smrad marihuany, chalanské narážky, vtipy, hľadanie strateného fotoaparátu, rozbíjajúce fľaše. No bude čo zametať. Zábava až do rána. Pred spaním som ešte stihla rozprúdiť debatu ba až hádku znova medzi kamarátkami a pobrala sa vedľa spať. Nech si to vyriešia. Aj tak som všetko počula. A príjemné to nebolo. Mám pocit že tieto dozvuky naštrbia naše kamarátske vzťahy. Priveľa úprimnosti naraz. To nikdy nie je dobré.
Spomínané ranné upratovanie neobišlo nikoho. Vrecia plné fliaš, pohárov, rôznych obalov sa hromadili jedna radosť. Pobalenie si vecí, odchod. Tašku som mala o poznanie ľahšiu ako keď som sem prišla. Čím to bude? Znova exkluzívny odvoz až pred bráničku domu. Nepríjemná cesta to bola. Samé zákruty. Keď sme sem išli neuvedomila som si to. Až teraz. Myslela som že im v tom aute odpadnem ale prekonala som sa. Navigovala som nášho skvelého šoféra až na koniec sveta. Stále som nezmenila názor.
„Pekný dom máte,“ zhodnotil keď zaparkoval.
„Otrasný...“ odvetila som automaticky.“ Poďakovala som sa, rozlúčila sa s celým osadenstvom a rozmýšľala som kde asi tak môžem mať kľúče od bráničky. Dilema.
Privítala som rodičmi so slovami „je mi zle“ a rýchlo vybehla na záchod.
S časti som im porozprávala o to čom sa za ten víkend udialo, samozrejme že isté detaily som zabudla spomenúť. Vytúžená sprcha, zmývanie si fixky z hrude, na ktorú sa mi ešte v prvú noc podpísali moje úžasné kamarátky. Však prečo by nevyužili príležitosť podpísať sa.
Zvyšok dňa som prespala.
Komentáre