Minule bol práve v aute keď som prichádzala domov. Bola som ešte veľmi ďaleko na to aby sme sa pozdravili našim typickým ahoj s úsmevom, tak som na neho len vycerila tie svoje zúbky. Nechal mi otvorenú bráničku čo bolo milé gesto. Aspoň niekto je na mňa milý. A konečne je v dome nejaký mladý chlap. Už mi šibe z toho že žiadneho nemám!
Lukáša nerátam. To sú len milé písmenká, ktoré mi spríjemňujú večeri. Nikto si ma však nepritúli k sebe. A to mi chýbalo. Pocit že tam niekde vo svete na mňa niekto myslí bol fajn. Ale z pocitov svoje rozbúrené hormóny neutíšim. Nie. Potrebujem normálneho chlapa. Ktorý bude pri mne. Nie tam kdesi v tramtárii.
Blížil sa čas Vianoc, takže som začala premýšľať nad darčekmi. Vonku stále nebol žiadny sneh, ale to ma neprekvapovalo. V posledných rokoch je toho snehu málo. Večer som sa po niekoľkých týždňoch vybrala do mesta. Mali sme stretávku zo základnej školy. Ako každý rok. Minule nás bolo asi sedem. Prekonáme dnes rekord a bude nás osem? Akurát začali padať veľké vločky, tak som ich sledovala z okna autobusu. Pekné. Upokojujúce. Okrem toho druhým očkom som sledovala chalana sediaceho oproti mne. Zelená čiapka, čierna bunda, sympatický face. Mal rovnako ako ja slúchadlá v ušiach a na hrudi pripnutú stužku. Maturant. Ďalšia spoločná vec. Chutný. Odkedy sme sa presťahovali a zmenila som linku autobusov stretávala som viac chalanov, čo stáli za pohľad. Aj za viac.
Čakala som na zástavke kým dorazia moje bývalé spolužiačky. Keď som uvidela že ich je už teraz šesť prekonanie rekordu sa blížilo. So mnou nás je už sedem, a ešte nejaký prídu. Snáď.
„Mám vidiny, alebo ste skutočné?“ mrkla som po svojich dvoch kamarátkach, ktoré ani za svet nechodia s nami večer do mesta.
„Počkajte, musím sa vás dotknúť... neverím že ste naozaj tu.“
„Si rob srandu... dlho sme sa nevideli,“ objala som sa s každou.
„To čo je za zima? zahlásila Denisa a pritiahla si šál bližšie ku krku.
„A tebe je načo moja dáždnik? Neprší, ale sneží.“ Ozvala som sa keď som videla že Lucia si chráni svoj perfektný účes.
„To je hnusný, mokrý sneh,“ zmraštila čelom. Aby si sa náhodou neroztopila, pomyslela som si v duchu. Nikdy sme spolu nejako veľmi nevychádzali, vždy sa hrala na niečo viac. Prevrátila som oči a spolu s Bašou sa rozchichotala.
„Poď my normálne ideme spolu, nech si idú napred s tým dáždničkom.“ Ochotne som ich pustila pred seba. Na námestí sme čakali na zvyšok osadenstva.
„Koľkí myslíte že tentoraz prídu?“ zaujímala sa Deniska.
„Už teraz je nás viac ako minule, ale nechajme sa prekvapiť, určite to nebude nejaké veľké číslo. Až taký skvelý kolektív sme zas neboli.“
„Nech ale prídu rýchlo, lebo je tu strašná zima,“ ozvala sa zas naša triedna hviezda s dáždnikom.
„Choď si dať punč, ten ťa zahreje,“ poradila som jej. Keďže sa blížili Vianoce, ako každý rok, na námestí boli kvázi vianočné trhy. Drevené stánky s punčom a medovinou, ktoré lákali ľudí aby sa trochu zastavili a vychutnali si prichádzajúcu vianočnú atmosféru.
„Už to niekto z vás pil? Či to vôbec stojí za tie peniaze.“ Všetky sme pokrútili hlavou. Ale ja by som si dala. Ale inokedy.
„Nie je to Janka?“ ozvala sa Baša, a zadívala sa do diaľky. Automaticky sme sa otočili smerom ktorý ukazovala.
„Ahoj, ahoj,“ konečne dorazila hlavná organizátorka večera, a všetky vystískala.
„Takže dnes to bude babská jazda?“ zadívala sa na nás. Komické. Naša základná škola bola športová, a žiadny z našich slávnych futbalistov nedorazil.
„Asi sú priveľmi vyťažení obháňaním fanúšičiek.“ Zasmiali sme sa.
„Kam teda ideme?“
„Niekam kde sa nefajčí, lebo potom baby hneď odídu,“ musela som Janku informovať. To bol hlavný dôvod prečo s nami ony dve nikam nechodili.
„To bude trochu problém... také miesta ja nepoznám,“ zasmiala sa Janka a vytiahla mobil.
„Kto ti volá?“ Nestihla odpovedať, lebo akurát to dvihla. „No ahoj Maťko, áno pred divadlom sme.“
Keď ukončila hovor, „tak čo kam ideme? A príde aj Matej.“
„To nám došlo z tvojho rozhovoru,“ ozvala sa Lucia, „a ktorý to je?“ Neodpovedali sme jej. Veď jej to dôjde. Len to dlhšie trvá, kým sa jej poprepájajú kábliky v tej hlavičke.
„Ale vás tu je,“ začuli sme chalanský hrubý hlas.
„Ale no ahoj Maťko, kde si nechal Jara?“ Jeho najlepší kamarát, teda aspoň na základnej bol.
Mykol plecami. „Nie sme spolu veľmi v kontakte.“ No stredná škola rozdelí množstvo kamarátstiev.
„To som tu jediný chalan?“ Trochu prekvapene prebehol očami po babskom kolektíve.
„Čo bojíš sa nás?“ podpichla som ho. Uprel na mňa tie svoje hnedé oči. Hm, nemilovala som ho kedysi v siedmej triede? Vrátili sa mi spomienky, keď som ich znova uvidela. Určite áno, mnohokrát som sa do tých očí dívala. Alebo to boli iné? Neviem, už to bolo strašne dávno. Teraz vyzeral úplne inač ako som si ho pamätala. Kebyže neviem kto má prísť, nespoznala by som ho. Asi to teda taká veľká láska nebola.
„Vôbec, ja rád so ženskými,“ hodil po mne úsmev. Trochu rozpačito sa mi zdvihli kútiky úst.
„Tak fajn decká, poďme už niekam, lebo zamrzneme,“ zavelila Janka a tak sme sa všetci pohli. Niekam. Bez konkrétneho cieľa.
„A kam to ideme?“ opýtala sa Deniska tak v polovici cesty.
„Uvidíme na čo narazíme.“ No super. Ale hlavne že sme sa hýbali.
„Kočky tam sú černosi!“ zvolala som nadšene, keď som zbadala skupinku asi desiatich čokoládových chlapov sediacich za jedným stolom v presklenej terase pizzérie. „Poďme tam, prosím.“ Zakaždým keď som videla hocakého černocha, radary sa naštartovali. Boli jednoducho dokonalí. Nevšední pre našu krajinu. Exotika. To je vždy lákavé.
Zaregistrovali našu veľkú skupinu a hádzali po nás očkom. Plné pery sa im zdvihli v úsmeve a odhalili tie svoje dokonale biele zuby. Och. Zastavil sa mi dych.
„Nezízajte po nich!“ Znova som sa ozvala, ale nepomohlo to. Už medzi nami prebehla neverbálna komunikácia.
„Mám dojem, že nás volajú k sebe,“ povedala Baša, keď jeden z nich na nás zamával.
„Baby to nemyslíte vážne, ja sa ich bojím,“ zapišťala Lucia naozaj so strachom v očiach.
„Neblázni, máme predsa Mateja, ten nás ochráni,“ mrkla Denisa na nášho jediného chalana.
Ten však nevyzeral že má chuť nás ochraňovať. „To tam naozaj chcete ísť?“ ozval sa.
Všetky sme boli ticho. „Tak nič, poďme ďalej...“ vzdala som to a pokračovali sme v ceste.
Napokon sme skončili v jednej cukrárni. V nefajčiarskej miestnosti samozrejme. Za pultom bol sympatický čašník, ktorý mi bol odniekiaľ známy. Kývol mi hlavou na pozdrav, keď sme sa usadili, takže očividne poznal aj on mňa. Ale odkiaľ?
Zadívala som sa radšej do nápojového lístku a objednala si čokoládové latté. Žiaľ obslúžiť nás prišla žena, čo ma trochu sklamalo. „Občianske prosím,“ ozvala sa, keď si Matej s Jankou objednali pivo.
Zdvihli sme všetci obočie. Uťahuješ si z nás? Všetci sme mali na hrudi zelené stužky, a oznamká boli pohodené na stole. Museli sme si ich predsa povymieňať. Ale určite nemáme osemnásť! Trápna. S týmto som ja osobne problém nikdy nemala, vždy som vyzerala na viac. Aj v autobuse mi odmietali predať zľavnený cestovný lístok bez preukážky o tom že som študent. A to som naň ešte mala nárok! Trápny systém.
Museli sme si vyrozprávať zážitky zo stužkových, dozvukov a tak celkovo zo života o tom čo má kto nové. Občas som sa zadívala na toho čašníka a snažila sa rozpamätať odkiaľ mi je taký známy. Ale nič, neosvietilo ma. Bolo ešte celkom málo hodín, keď sme sa dvihli na odchod.
„My asi ideme ešte pohľadať tých černochov,“ ozvala som sa, keď sme sa už išli rozlúčiť.
„To fakt?“ Znova tie jeho hnedé oči.
„Ani ty predsa ešte nejdeš domov, je piatok, deväť hodín večer.“ Vrátila som mu to s úsmevom.
„Si trafila, máš u mňa bod.“ A čo mám z neho? Dobrý pocit. Aj ten sa ráta.
„Tak to ideme s tebou Naty,“ chytila ma Deniska s Bašou za rameno.
„My ale ideme domov,“ ozvali sa naše dve zablúdené hviezdičky čo trafili do mesta.
Pochopiteľne ony už museli byť pekne doma s rodičmi.
„Ja idem s priateľom, tak musím letieť,“ zamávala nám Janka s mobilom pri uchu. Zas. Ona večne telefonovala. To jej ostalo.
„Vďaka za fajn večer, dokonca nás bolo aj viac než minule“ usmiala sa Lucia. Od nej trochu nečakané. Dáždnik ale znova rozprestrela. Vločky sú jej nepriateľ chápete.
Každý sa vybral iným smerom.
„Tak ideme ich pohľadať? Pochybujem, že ešte budú v tej pizérii ale môžeme sa tam ísť pozrieť,“ otočila som sa na svoje dve parťáčky.
„Že váhaš...“ A tak sme sa vybrali hľadať svojich exotických chlapov.
Komentáre