Kino, to už nie je to čo bývavalo. Myslela som si, že si nebudeme mať kam sadnúť, tak plno bude. Bola to premiéra komédie s hercami, ktorí zaručovali zábavu. Po príchode som však prekvapene zdvihla obočie.
„Ospravedlňujeme sa, ale zatiaľ pre nízky záujem divákov, nepredávame lístky. Nemusíme totiž ani premietať.“
„Aspoň pukance predávate?“ zobral to Michal humorne a ťahal ma k okienku odkiaľ to lákavo rozvoniavalo.
„Ak nebude film, spravíme si domáce kino u mňa. Ale pukance nesmú chýbať.“ Usmieval sa vyťahujúc peňaženku. Samozrejme že musel kúpiť tie najväčšie.
Nakoniec sa domáce kino nekonalo. Očividne sa minimálny počet ľudí na premietanie v kinosále naplnil a vpustili nás dovnútra. Rozhliadla som sa po sále. Rady stoličiek zívali prázdnotou, kde tu sa zjavila nejaká hlava. Ľudia už nenavštevovali kiná ako kedysi. Od vynálezu internetu a teda dostupnosti sťahovania a sledovania filmov tam, tržby kín museli rapídne klesnúť. Asi aj preto sa straty snažili vyrovnať predraženými lístkami. Kde sú časy keď sa do kina chodilo za päť korún? Škoda že som to nezažila...
„Čakala som od toho viac,“ zhodnotila som po záverečných titulkoch a rozsvietení svetiel.
„Vyplním tvoje očakávania v aute,“ žmurkol na mňa tými svojimi hnedými dokonalými očami.
Čo tam po filme, už počas sledovania nie veľmi záživného deja som venovala viac pozornosti jeho dotykom a predstavám čo bude nasledovať...
Komentáre