„Preboha! Musím sa dať do normálu!“ Našťastie som mala nejaký čas, na to aby som znova vyzerala ako živý človek, a človek s pozitívnou náladou a veľkou energiou. Žiadny problém!
Meškal. Nepatrím k veľmi trpezlivým ľuďom. Aj keď občas sama meškám. Volala som mu, načo mi povedal iba že je na ceste. Super. To mi pomohlo. Snažila som sa byť pozitívne naladená, ale zima a tma mi v tom vôbec nepomáhali. Sadla som si na zastávku a študovala cestovný poriadok. Len aby som zabila čas. Keď autobus konečne prišiel a pán dávam si načas, vystúpil, takmer som sa mu pri puse na privítanie odvrátila. Takmer.
„No čo ty slečna nedočkavá.“ Nekomentovala som to. Ale začiatok teda nebol najlepší.
„Príde jeden kamarát, dobre?“ oznámil mi, len tak mimochodom. Nálada nestúpala. Až keď som ho uvidela prichádzať, po boku mojej dlhoročnej kamarátky.
„Tak toto je Natálka... a toto je Lukáš,“ predstavil nás, načo som mu natrčila líce. Sympaťák.
„Ahoj Jani,“ pozdravila som ju. Obidve sme boli prekvapené. Nečakané stretnutie.
„Tak som rád, že sa poznáte,“ ozval sa Martin a venoval sa znova kamarátovi.
Zobrala som Janku bokom od nich.
„Ty čo tu robíš?“ zvalcovala ma otázkou. Potichu.
„No, asi vidíš čo... A ty?“ Zasmiala som sa. Vtipná situácia.
„Ty s ním chodíš?“ zaujímala som sa.
„Nie, nie... teda ešte nie.“
„Ahá,“ prikývla som, „a poznáš Martina?“
„No, cez Lukáša...minule sme sa stretli v autobuse, spomínal že ide za nejakou babou sem, a som netušila že si to ty.“
„No som to ja...“ zdvihli sa mi kútiky úst.
Radšej sme sa vrátili naspäť. Chalani akoby si ani nevšimli, že sme tam neboli. Super. Máme ich pozornosť.
Lukáš chytil Janku za ruku a pritisol si ju bližšie k sebe. Ja som tam len stála vedľa Martina s rukami pozdĺž tela. Bez kontaktu. Bez nejakého gesta, že my dvaja sme spolu. Pred známym to asi nemal za potrebu dávať najavo. Alebo aký hlúpy dôvod majú v tých ich hlavách. Až keď sa dostatočne vyrozprávali, a konečne sme sa rozlúčili, chytil ma za ruku.
„Sympaťák ten Lukáš,“ musela som ho trochu naštartovať. Nech prejaví emócie.
„Hej, zadaný.“ To bolo strohé.
„To nie je problém,“ pokračovala som. To sa mu už nezdalo. Zastal a otočil si ma tvárou k sebe.
„Čo riešiš Natália?“ uprene na mňa pozeral.
Mykla som plecom. „Ja neriešim, len sa zaujímam. Čo žiarliš?“ Musela som sa usmiať.
Ticho. To som si vysvetlila ako súhlas.
„No a odkiaľ poznáš Janku?“ prerušila som to tiché napätie.
„Len tak z videnia... čo ti niečo hovorila?“ zbystril pozornosť.
„Mala by?“ šepla som, a na moment stŕpla.
„Nie... ja len tak. Veľa rozpráva.“
„Ako každá baba...“ dodala som. Nie príliš príjemný rozhovor.
Potom sme to ale nejako prekonali, rozprávala som mu o Bratislave, o fešných chalanoch, neviem prečo som mala chuť ho stále podpichovať.
„Takže si si tam nejakého našla?“
„Príliš ďaleko bývajú,“ zahlásila som naoko sklamane.
„A veď by si mohla za nimi dochádzať. Alebo oni za tebou.“
„Nesúhlasím. Ja sa orientujem len na blízky okruh miest.“
„Ale tu všetkých poznáš,“ namietol.
„Asi tak ako som doteraz, nepoznala teba. A to sme malé mesto.“
„Chodievaš na zlé miesta.“
„Ja? Ja len na tie najlepšie. Neviem, kde sa ty flákaš.“
„Teraz iba s tebou.“ Umlčal ma bozkom. Vášnivým. Áno! Radi sme sa doberali.
„Musím ísť domov,“ zahlásila som.
„Prečo? Nechceš byť so mnou?“ opýtal sa náhlivo.
„Nevymýšľaj, len si musím odskočiť.“
„Tak choď tu niekde za kríčky. Dám na teba pozor.“ Blysla som po ňom pohľadom. Bez debát.
Možno som prechladla, uvedomila som si. Nemala som sedieť, na tej krásne upravenej trávičke v BA. Do kelu, to snáď nie!
Potom sme šli na našu obľúbenú lavičku. Zas. Onedlho bude príliš chladno, aby sme tu vysedávali.
„Nie je ti zima?“ Akoby mi čítal myšlienky.
Len som sa k nemu tesnejšie pritisla. Ak to ešte vôbec išlo. A to sme sa ani nebozkávali. Ale rozprávali a vychutnávali si tú vzájomnú blízkosť. Geniálne to bolo. A potom tú príjemnú atmosféru narušil otravný zvuk. Prišla mi znova SMS. Zasekla som sa na pol ceste k jeho ústam. Zamaskovala som to kašľom. Kto zas čo chce?
Martin to byť nemohol. Tak kto mi takto večer vypisuje?
„Nepozrieš sa na to?“ pohľad mu zbehol na moju kabelku.
„To nie je dôležité,“ chcela som sa z toho vyvliecť a znova ho pobozkať.
„Ale no tak, možno bude,“ nenechal to na pokoji. Neochotne som teda vyhrabala mobil z kabelky. Ale odtiahla som display z jeho dohľadu. Jakub. Do kelu. Čo chce? Vraj je nejaká akcia cez víkend, nech prídem. Teraz ma to nezaujíma! Hodila som telefón naspať do tašky.
„To ani neodpíšeš?“ zamračil sa Martin.
„Netreba, nebolo to podstatné.“
„Ti písal nejaký chalan čo? Keď ani nechceš predo mnou odpísať.“
„Vôbec nie.“ Presvedčivá odpoveď. Aspoň ja som mala ten pocit. Nechaj to tak prosím, zaúpela som v duchu. Nemala som chuť to rozoberať.
„Tak mi tú správu ukáž.“ Natrčil mi dlaň pred nos. To gesto ma prekvapilo.
„To nemyslíš vážne!“ zvýšila som hlas. Ale myslel.
„Na to nemáš právo,“ obhajovala som sa.
„Podvádzaš ma?“ opýtal sa na rovinu.
„Nebuď smiešny,“ zasmiala som sa, pretože som to brala ako vtip.
„Tak ja som smiešny?!“ tentoraz zvýšil hlas aj on. Prekvapene som na neho pozerala a automaticky sa od neho odtiahla.
„Ja? Kto tu hrá divadielko s mobilom?“
Nechápala som jeho výbuch.
„Nemáš právo...“
„Keď to nebolo od chalana, tak mi ju ukáž!“ skočil mi do reči a prudko sa zdvihol z lavičky. Postavila som sa oproti nemu a neveriac sa mu dívala do očí, nad tým čo mi tu predvádza. Necekla som ani slovo. Nech sa upokojí. Nepoznala som túto jeho výbušný stránku. A nepáčila sa mi. Trochu ma desil.
„Ale no tak Martin...“ snažila som sa ho udobriť., „to bol iba kamarát.“
„Aha, takže priznávaš že to bol chalan!“ intenzitu hlasu vôbec neznižoval. Skôr naopak.
„Ani ja ťa nekontrolujem, s kým si voláš a stretávaš sa,“ prešla som do protiútoku.
„Tak to by som ti ani nedovolil, moja milá.“
„Nič také nemám v pláne. Tak nerob to isté,“ odsekla som.
Žiarlil. Fakt. Až príliš. Nie som predsa jeho majetok.
„Ale asi by sa ti veľmi nepáčilo, kebyže sa stretávam aj s inými.“ Zdvihol obočie.
„Uhm, to asi veľmi nie,“ priznala som potichu.
„Tak vidíš...“ strčil si ruky do vreciek vyšúchaných riflí.
Nebola som spokojná s ukončením debaty. Vôbec.
„To ale neznamená, že s každým chalanom čo trávim čas, aj niečo mám!“
Uškrnul sa. „Nie?“ Ten pochybovačný tón ma dráždil. Zahryzla som si do pery. Rozčuľoval ma.
„Ak to ty tak robíš, prosím... ale nie každý je taký.“ Kúsok som od neho odstúpila.
„Ani ja nie som taký...“ úsmev ma mal asi presvedčiť.
To ma trochu potešilo. Aj keď, verila som mu? Nepoznala som ho ešte tak dobre.
„Vy ženy neviete, čo chcete,“ ozval sa znova, po chvíli ticha. To zase s čím začína?
„Ja viem,“ odpovedala som odhodlane.
„Čo vieš?“ pritiahol si ma k sebe rázne za pás, až to zabolelo.
„Že ťa chcem.“ Prepaľovala som ho pohľadom. Musela som ho o tom presvedčiť.
„A máš ma?“
„Mám?“ vrátila som mu otázku.
„Od prvého momentu, ako si sa na mňa pozrela.“
„Taká odpoveď sa mi páči.“ Ako dôkaz sme sa vášnivo pobozkali.
Po chvíli sme sa znova na seba náruživo lepili, až mi bolo ľúto že musí odísť domov.
„Tak zajtra.“ Boli posledné slová, čo som počula dokým nenastúpil do autobusu. Áno!
Cestu domov som asi preletela. Mala som pocit že vybuchnem. Od šťastia. Mala som chuť skákať a výskať po ulici. Cítila som sa ľahko, nič ma netrápilo. Na tú malichernú hádku a scénu som rýchlo zabudla. Mala som plnú hlavu jeho. Iba jeho. Vynikajúce! Zaspala som s prihlúplym úsmevom na tvári. Zas a znova.
Komentáre