Včera to bol žúr! Bola moja prvá myšlienka, ako som otvorila oči. Pozrela som sa na hodinky. 11: 25 Kvôli tomu milujem víkendy. Žiadny otravný budík. Žiadne vstávanie. Siahla som po mobile. SMS-ka.Prekvapene som zdvihla obočie.Kto mi píše? Na obrazovke svietilo meno Martin. V prvom momente, som si ho nevedela zaradiť. Ktorý to je? Tak som otvorila správu. „Išla by si dnes večer do toho mesta?“
Rande?! Očividne. Vybavila sa mi jeho tvár. Sympatický. Zoznámil nás včera kamarát. Ten teda nestráca čas. Ale šak prečo nie? Len sa musím dať dokopy.
Tak sme sa stretli. Už sa stmievalo, a keďže bola sobota, mestom sa pohybovalo plno ľudí. Najprv som si ho nevšimla. Postávala som na námestí a čítala nejaké reklamné tabule. Neviem prečo som sa otočila. Vycítiš, keď sa na teba niekto pozerá. Tým to bolo.
Privítal ma objatím. Aj keď sme sa videli druhý krát v živote. Nevadí. Nezacítila som žiadnu jeho vôňu, čo ma trochu zamrzelo. Vždy som rada chalanov ovoniavala. Pekne oblečený bol. Svetríky môžem. A spod neho trčala košeľa. Tak akože vzhľad na jednotku. Štýlový bol. Ale tak vyzeral aj včera. Viem, vzhľad nie je všetko. Ale ja som povrchná. Nemôžem si pomôcť.
„Som si myslel, že neprídeš.“
„Nemala som žiadny dôvod neprísť. Pravdepodobne sme sa včera o tom dohadovali nie?“ Priznávam, nebola som si istá o čom sme sa spolu rozprávali. Ale viem, že sme rozhovor viedli celkom dlho.
Usmial sa a pritom pokrčil čelom. Presne ako aj ja niekedy. Milé. Aj predtým ma pohľad na neho bavil. A teraz mi v tom nič nebránilo. Obzrela som si jeho zadok. Pekný zadoček v pekných rifliach. Veru.
"Nespomínaš si?"
"Na teba si pamätám." Nervózne som sa zasmiala.
„Kam ideme?“ musela som zmeniť tému.
„Kam len chceš, ja sa prispôsobím.“ Tentoraz sa na mňa nepozrel.
„Aha, takže ty si takýto prispôsobivý? Tak sa poďme trochu prejsť mestom.“
„To som...Hore či dolu?“ Najprv som nepochopila. Ale tak vybrala som smer. Akoby to nebolo jedno.
Kráčali sme bok po boku, tak som si ho obzrela z profilu. Náušnica v uchu. Nie je to už out? Aj keby, páčila sa mi. Vlasy mal trochu skučeravené a vyčesané do kohúta. Môže byť.
Vybrala som aj podnik. Lebo je predsa prispôsobivý. Objednal ale on. Tak to som sa zas ja prispôsobila. Nevedeli sme toho o sebe veľa, takže sme preberali také základy. Veď to poznáte. Spoznávačky. Aj keď sme sedeli oproti, málokedy sa na mňa pozeral. To mi priznávam vadilo. Čo bolo také zaujímavé na výhľade z okna? Neriešila som to.
Páčili sa mu moje nechty. Komu by sa nepáčili? Prirodzené, žiadne umelé. Dlhé, ozdobené červenou farbou.
„Dráždiš ma tým lakom.“
„K čomu ako?“ pobavil ma. Neodpovedal, tak som si mohla domyslieť.
Musel si tie nechty chytiť a obzrieť. Tak ma vlastne chytil za ruku. Neprestajne na ne pozeral.
„ Trasie sa ti ruka."
„Netrasie!“ Ako dôkaz som ju pred seba vystrela.
„Len trochu,“ priznala som nakoniec. Len pokoj, utišovala som sa v duchu.
„Si nervózna? zasmial sa.
Radšej som si ju položila na stôl. Neváhal a znova mi ju chytil. Stále skúmal moje nechty. Dobrá zámienka na to, aby sa ma dotkol. Pozdávalo sa mi to.
„Akože z teba? Nie.“
Aj keď trochu rozrušená som bola. Vyzeral fakt dobre. A ja si na vzhľad potrpím. V porovnaní s bývalým... vlastne je to neporovnatelné. A Martin výzorom bodoval. Dúfam že vnútorne nebude prázdny. Zistím, časom.
Keď sme dopili čo sme mali, začala bitka o platenie.
„Nerob hlúposti a okamžite tú peňaženku schovaj,“ protestoval.
„Len za to že som žena, musíš za mňa platiť?“
„Uhádla si... Koniec debaty.“ Odišiel zaplatiť, tak som sa za ten čas stihla obliecť.
„Ešte si odskočím, šepla som mu do ucha zatiaľ čo čakal na výdavok.
Zvrtol sa a jemne ma chytil rukou za pás. „Idem s tebou?“
Provokatér. Len som sa zasmiala a šla tam. Sama.
Vyšli sme z podniku. Vonku sa citeľne ochladilo. Striasla som sa a tuhšie si pritiahla bundu.
„Počkaj ja ťa ohrejem,“ ponúkol sa. Veľmi ochotne. Objal ma okolo pása a pritisol tesne k sebe. Musím uznať že to fungovalo.
„Si pekná vieš o tom?“
„Viem...“ sebavedomie treba mať.
„Aj inteligentná, takú presne chcem.“
„Ale nehovor.“ Zasmiala som sa.
„Tak, čo by som robil s prázdnou pipkou?“
„Pravda... ale pipky je jednoduchšie dostať.“
Odtiahla som sa a zadívala sa mu do očí. Konečne na dlhšiu dobu. Dlhé mihalnice mal. A oči do zelena.
Neuvedomila som si ako, ale zrazu sa na mňa vrhol. Chápete? Ja niečo vysielam, že to každý tak robí? Ale neodstrčila som ho od seba.
„No vidíš že sa ti to páči,“ ozval sa, keď sme sa od seba odtrhli. Na chvíľku.
Jednoznačne áno. Chutil po tom drinku čo sme pili. Trochu omámene som mu položila ruky na hruď.
„Pekná, taká do ruky,“ zhodnotila som. Priznávam, že som bola trochu vyvedená z mieri.
„Hej? Aj ty máš také?“ Šokoval ma tým, že si normálne položil ruku na moju hruď.
„Nebuď drzý!“ okamžite som mu ju odtiahla. Povolil. Ale z náručia ma nepustil. Znova ma pobozkal. Treba to predsa zopakovať. A ako bozkával? Ležérne. Pomaly, jemne, ani nie príliš vášnivo. Vychutnával si to. A ja tiež. Predsa len, som mala istú pauzu, takže moje telo reagovalo. Ach jaj.
„Priateľa máš?“
„Tipuj... máš dve možnosti.“
„Tak ak ja ním budem, tak už máš,“ vynašiel sa a ja som sa znova zasmiala. Išlo mu to.
Komentáre