Potom prišla ďalšia rana. Spolužiačka nemohla tušiť, že mi ju svojou otázkou spôsobí.
„Natália?“
Naklonila som sa spoza lavice, aby som na ňu videla.
„Áno Monika?“
„Počuj, ty poznáš Martina...? Ticho, neodpovedala som hneď. Kamarátky čo sedeli okolo mňa zbystrili pozornosť.
Mykla som plecami. „No, aj hej...“ Neprejavila som žiadne nadšenie. Monika sa usmiala. Viac som to nechcela rozoberať. Otočila som sa naspäť a chcela si dopísať úlohu.
„A ty ho Monika poznáš?“ opýtala sa Simona. Zdvihla som hlavu znova k nej.
„Ja nie,“ zasmiala sa, „len stretáva sa s jednou babou zo 4.D, tak že jej spomínal, že sa stretáva ešte aj s inou zo školy.“ Tak chlapec sa rozbehol. Len nechápem, prečo tej babe spomína ešte aj mňa. Dúfam, že o mne nešíri nejaké somariny. Zaťala som zuby.
„No super,“ nasilu som sa usmiala a radšej sklonila hlavu nad úlohu.
„Ja som vám vravela, že sa stretáva aj s inými.“ Počula som hlas Simony.
Nútila som sa písať ďalej a nereagovať na jej poznámku. Idiot! Bohvie odkedy sa s tou babou stretáva. Aj s ďalšími. Tak moje tušenie bolo správne. Veď mi to on sám potvrdil. Kašlem na neho! Vo vnútri som sa búrila, ale navonok som nedala nič najavo. Hajzel! Pekný, sebavedomý, nezodpovedný, čo pije, strieda baby a neviem čo všetko ešte. A ten sa mi dostal do nohavičiek! Našťastie nie viac, aj keď som to mala v pláne. Aká som bola len hlúpa. Neviem ako som tú úlohu dopísala ani ako som prežila do konca vyučovania. Od tej naoko nevinnej otázky, som ho znova mala plnú hlavu. Tentoraz to však nebolo z lásky. Je veľmi tenká hranica medzi láskou a nenávisťou. Veruže áno.
Fádne. Prázdne. Škola, riešenie a dohadovanie sa o stužkovej, nacvičovanie programu. Stále neúspešne som zháňala lodičky práve na deň keď dostanem zelenú stužku. Stále som po večeroch rozmýšľala nad Martinom a snažila si zamestnávať myseľ inými činnosťami. Začala som znova pravidelne cvičiť, keďže som mala znova viac voľného času a hlavne času na seba. Je to efektívnejšie využitý čas, než olizovanie sa s fešákom? Lenže, keď si to tak vezmete čo ma viac napĺňalo šťastím? Viete. Štvalo ma to stále. Ale sviniar to je. S takým je nehodno strácať čas.
Keď som postupne na neho prestávala myslieť, museli mi ho kamarátky pripomenúť. Oni stále netušili, že sme spolu skončili. Neviem, prečo som im to nepovedala. Nepodstatná informácia.
„Dnes s nami ide do mesta aj Tomáš,“ počula som hlas Dominiky, keď sme sedeli na lavičke v studenej chodbe školy a čakali na začiatok hodiny.
„Super, konečne ho uvidíme a spoznáme!“ Úprimne sme sa potešili.
Tomáš bol jej nový priateľ, a odvtedy ako boli spolu sa Dominike znova vrátila iskra do očí. Želala som jej to z celého srdca, nech je šťastná a nech jej to dlho vydrží. A samozrejme, že som na neho bola zvedavá. Aj keď čo sa týka chalanov, rovnaký vkus nemáme, na tom nezáležalo. Pre ňu bol dôležitý a preto som sa tešila spolu s ňou.
„Naty?“ začula som svoje meno, tak som zdvihla pohľad od zošita z ktorého som sa snažila učiť.
„A ty nám kedy predstavíš toho tvojho? Mlčala som. Získavala som čas.
„No ozaj, rady my sme ho spoznali,“ pridala sa aj Dominika.
„Hm, veď vy ho poznáte,“ mrkla som na skupinku... a ty si ho predsa stretla vtedy v autobuse.“ Snažila som sa z toho nejako vykľučkovať.
„Ale, to si ho už ani veľmi nepamätám, nechcela som na neho zízať.“
„Bolo by super, kebyže chodí s nami,“ doplnila Nika, ktorá svojho frajera ťahala všade.
„Uhm, no ja neviem, možno neskôr.“ Mykla som plecami a radšej sa znova zahľadela do poznámok.
Ale text pred sebou som nevnímala. Znova sa mi vynorila jeho tvár, úsmev, dotyky... Zavrela som tuho oči, akoby mi to malo pomôcť zmazať ho definitívne. Ale to tak jednoducho nešlo.
Komentáre