Druhý deň víkendu sa nezačal najlepšie. Bolela ma hlava a k tomu som si musela vypočuť prednášku od rodičov ohľadne príchodu domov. Nečudovala som sa im. Bonusom bol zajtrajší test z matematiky. Z tej čo som nevedela vôbec nič, iba koľko je 1 + 1... preháňam. Nemala som vôbec chuť sa do toho pustiť, zapla som si radšej televízor, hoci som dej seriálu veľmi nevnímala.
„Nechápem, prečo je ten seriál taký populárny, keď v ňom stále iba spievajú.“
„Tak to vypni, a choď sa učiť,“ mama ma okamžite dala do obrazu..
Keď som sa konečne dokopala k počítaniu tých zákerných a nezmyselných príkladov, pípla mi sms-ka.
Prekvapivo Martin. Tak z učenia nič nebude, potešila som sa, že mám dôvod sa na to vykašlať. A pocítila som v bruchu motýliky. Len z jeho obyčajného, ideme von?
Znova som na neho musela čakať, ale nevadilo mi to. Svieži vzduch pôsobil príjemne na moju hlavu. Stále to nebolo v poriadku.
„Ahoj...“ privítal ma bozkom. V tom okamihu som si spomenula na Dávida. Nie,nie.
„Máš pekný kabát,“ pochválil môj nový úlovok. „Ty máš rukavice?“ pobavene sledoval moje ruky.
„No á? Veď je už zima. Aj čižmy mám.“ Ukázala som mu ďalšiu novinku v šatníku.
„Tak to poďme do tepla, aby si náhodou nezamrzla, to by bola škoda.“
Chytil ma za ruku, hoci cez rukavicu som jeho horúcu dlaň veľmi necítila. Išli sme do najbližšej kaviarne, v ktorej som nebola už večnosť. A to ju mám rovno pod nosom. Privítalo nás červené tlmené svetlo, biliardový stôl, a zapnutý televízor.
„Čo si dáš?“ mrkol na ponukový lístok. Bez toho aby som sa naň pozrela som sa rozhodla pre čaj.
„Iba čistý čaj?“ zaškeril sa, ale išiel objednať.
Ja som zatiaľ našla voľný stôl, tak aby som mala výhľad na chlapcov hrajúci biliard.
Sadol si oproti mne. Prečo nie vedľa? Jakub by využiť každú príležitosť, byť blízko pri mne. A prečo mi teraz po rozume behá Jakub? Od vtedajšieho rozhovoru, som ho nevidela.
Znova som si všimla, že sa Martin nepozerá priamo na mňa. Hlúpy zlozvyk alebo čo to je. Inak oblečený bol znova štýlovo, ostal verný svojim svetríkom. Tento už ale vari mal.
„Kam sa dívaš?“ prekvapil ma jeho hlas, zatiaľ čo som sledovala pohybujúce sa gule na biliardovom stole. A hlavne, chalanov ktorý ho hrali. Jeden z nich mi bol povedomý, preto som sa tak zahľadela.
„Nikam,“ mykla som plecom a zapichla pohľad do jeho očí. On však zrak odvrátil. Aha, tak on sa môže dívať inam, ale ja nie? To nebolo fér. Vôbec.
Keď si do svojho čaju hodil všetky cukre ktoré sme dostali, pobavene som na neho mrkla.
„Aby bol taký sladký, ako ty,“ usmial sa. Hm, tak polichotiť vedel.
„Ako vieš že som sladká?“
„Budem vedieť, keď ťa ochutnám.“ Narážka.
„Uhm.“ Radšej som sa napila svojho čaju. Bez cukru.
„Aký si mal víkend?“ zaujímala som sa.
„Pestrý. Kamarát oslavoval narodeniny, tak som mu bol zagratulovať.“
Veľa pitia, vedela som si predstaviť. Takže ja som to nemala preháňať.
„A čo ty?“
„Ja som bola tancovať.“
„A s kým?“
„S kadekým...“ nemala som potrebu vešať mu to na nos. Ešte by žiarlil.
„Hlavne že si sa bavila...“ miešal si čaj a ani na mňa nepozrel. Pohľad sa mi stretol s chlapcom od biliardu. Odkiaľ ťa poznám? Premýšľala som.
Zapichla som radšej pohľad na televíziu. Nejaká relácia o varení.
„Prišla si sem pozerať telku?“ počula som jeho hlas.
„A ty sa kam pozeráš?“ začínalo ma to otravovať.
„Na teba.“ Klamstvo.
„To vidím... idem na záchod.“
Keď som prechádzala okolo neho, chytil ma na moment za zadok. Išla som ďalej. Bola tam tma, ale našla som to. Zaujal ma automat na prezervatívy, ktorý som v tomto podniku teda nečakala. Ale rozumne. Treba myslieť na bezpečnosť. Pri návrate k nemu som mu vtisla jemný bozk na líce.
„Si tam bola nejako dlho.“
„Tak po dvoch čajoch sa nečuduj. A obzerala som automat na kondómy.“
„Si si nejaké pre istotu zobrala?“
„Ja? To ty máš mať na starosti.“ Doberanie sa. To nám išlo.
„Hm, tak čo ideme?“ kývol hlavou smerom k dverám.
„Tam je zima.“ Nemala som chuť ísť von.
„Pôjdeme tam, kde je teplo.“
„A to je?“ tušila som odpoveď. Nesklamal.
„U teba doma.“
„Nemáš kondómy, nič nebude,“ zhrnula som, a začala sa obliekať. S platením som si už hlavu nelámala, vedela som, že by robil zas scény, kebyže chcem platiť.
„Vôbec nie je zima!“ zvýskla som, keď ma ovial ľadový vietor. Bŕ.
„Poď sem, nech ťa ohrejem.“ Trochu to pomohlo.
„Musím sa ísť obliecť.“
„Ale nemusíš.“ Prisal sa mi na ústa. Tak nemusím no.
Napriek jeho zohrievaniu a tesnej blízkosti, celá som sa triasla. A ani jemu nebolo všetko jedno.
„Mňa hreje láska k tebe.“ Rečičky.
„Prečo som ťa nespoznala cez leto?“ drkotala som zubami a sklonila hlavu pred nepríjemným vetrom.
„Nechcela si...“ Na to si nespomínam.
„Hm, asi som vtedy mala iného.“
„Tak teraz máš mňa.“ Striasla som sa od zimy.
„Budeme musieť chodiť len kdesi do tepla.“ Videl ako ma drkoce. Okolo prešla nejaká baba. Všimla som si, že sa na ňu pozeral.
„Poznáš ju?“ otočila som sa za ňou.
„Nie, ale tak pozerala po mne. A pekná bola.“ Počula som dobre?
„Ale to si ty tiež,“ dodal, keď si uvedomil čo tresol.
Zahryzla som si do pery. Šťastnou náhodou išiel okolo nás tentoraz chalan. Dokonca som ho poznala bol to môj bývalý spolužiak. A vyrástol z neho vcelku fešák.
„Ahoj Naty,“ pozdravil ma s úsmevom, čo som mu vďačne vrátila. Tu máš! Žiarli. Martin sa na neho uprene pozeral. Ani nevedel, ako ma potešilo, že práve on išiel okolo nás.
„Nejako si zamrzol,“ štuchla som do neho. Spamätal sa a pozrel konečne na mňa.
„Málo ma hreješ...“
„Nie si nejaký drzý?“ odstúpila som od neho. Z trucu. Ovial ma silný vietor.
„Idem domov, lebo bude zo mňa cencúľ,“ odhodlala som sa.
Komentáre