„A ja nemám v aute sánky, nabudúce zoberieme dobre?“ zasmial sa. Konečne vypol motor a mohol sa sústrediť už iba na mňa. Zapichla som pohľad to tých jeho čokoládových okáľov.
„Nie si na sánky veľký?“ podpichla som ho.
„Nevieš že chlapi sú večné deti?“ Prikývla som. „Tak vidíš, nabudúce to uskutočníme.“
Neveriacky som zdvihla obočie. Znova sa zasmial. „Či už žiadne nabudúce nebude?“
Zapchala som mu ústa rukou. „Som rád.“ Odtiahla som ruku a trochu sa od neho celkovo odtiahla. Cítila som medzi nami vibrácie. Ťahalo ma to k nemu strašne moc.
„Poďme von, tu som už veľmi dlho nebola.“ Hlavne zaistiť viac priestoru medzi nami.
„Ale poznáš to tu... vidíš, a ja že budem originálny.“
„Tvoj nápad sa mi páči, a poď už.“ Odopla som si pás a začala sa obliekať.
Hneď ako som vystúpila kvalitne sa mi šmyklo. „Do riti!“ Zapchala som si ústa päsťou. Snáď to nepočul. Počkala kým si vytiahne vetrovku z kufra a kým zamkne.
„Daj pozor šmýka sa,“ upozornil ma, keď opatrne ku mne podišiel.
„To som už zistila aj sama,“ zasmiala som sa, „keď budem padať tak ma prosím chytaj.“
„Stiahneš ma do snehu? To si ešte rozmyslím,“ znova si ma doberal. Ja som ho znova udrela po ruke.
Zasmial sa. „Určite ťa zachytím.“ Spokojne som sa usmiala. Pomaly sme sa blížili k svahu.
Vysvietené to bolo dostatočne, len tých ľudí tu bolo pomenej. Asi neobľubujú nočné lyžovanie.
Zastali sme pred mapou zjazdovky. „Ktorou dráhou sa chceš potom spustiť?“ Zadívala som sa na farebné čiary na mape. „Tou najdlhšou samozrejme, nech to stojí za to.“ Zapichla som prst do žltej dráhy. Pozrela som hore na svah. „Ktorá trať to asi tak môže byť?“ Michal mykol plecom.
„Nemám predstavu, nechodím sem lyžovať ani nič.“
„Ani ty k tomu nemáš vzťah ako ja? Ďalšia spoločná vec, ktorú máme.“
„Naozaj? A ktoré spoločné veci si už medzi nami našla?“
Trochu ma tou otázkou zaskočil. „No, obaja sa radi vozíme autom, počúvame podobnú hudbu a nelyžujeme.“
„Na začiatok slušné,“ uznal a vybrali sme sa naspäť na parkovisko.
* * *
Stál blízko mňa opretý o zábradlie. Pohľad na polo -zamrznutú hladinu ho veľmi nezaujal. Viac som ho asi zaujímala ja, lebo keď som zdvihla pohľad k jeho tvári, oči na nám stretli.
Potom sa pozrel o čosi nižšie. „Kedy si mala stužkovú?“ Aha, tak moja zelená stužka ho upútala.
„V novembri, si ju prepásol.“
„Škoda, šiel by som... teda... mala si tam niekoho?“ Pomaly som pokrútila hlavou a pozrela sa znova na hladinu potoka.
„Ako to?“
„Hm, no, stihli sme sa rozísť pár týždňov predtým.“ Vyhýbala som sa jeho pohľadu.
„Tak si mohla zavolať mňa, ja by som sa na teba nevykašlal.“
„Kebyže ťa poznám tak neváham,“ priznala som sa a zadívala sa mu do očí.
Odhrnul mi neposlušné vlasy z tváre. Hlúpy vietor.
„No neskoro, ale nevadí bol to super večer. Aj bez partnera.“
„Tancuješ?“ zaujímala som sa.
Zatváril sa neisto. „Ako sa to vezme, keď si dám niečo do nálady, tak mi to ide.“
„Aha, jasné, treba sa povzbudiť.“ Zahryzla som si do pery. Nie, nie, nepotrebujem ďalšieho čo pije.
„A čo rád piješ?“
„Vodu z potoka.“ Zasmiala som sa a radšej sa k otázke už nevrátila.
„Poďme naspäť do auta, tam je teplo,“ navrhol a ponúkol mi rameno.
„Mne nie je zima...“ namietla som najprv, ale keď som zachytila jeho pohľad, prijala som ponúkané rameno. „Keď ináč nedáš...“
Vyhovovalo mi, že bola medzi nami väčšia vzdialenosť. Mohla som venovať pozornosť niečomu inému ako jeho spaľujúcemu pohľadu a perám ktoré ma tak veľmi lákali. Len pokoj, veď to ani nemalo byť rande, a aj keby ,na prvé stretnutie vo dvojici sa to nehodí. Ale moje prvé rande vždy skončia vášnivým bozkávaním. Nie, u neho to bude iné. Nevrhnem sa na neho. Nie.
Lenže okolie mi v tom veľmi nepomáhalo. Ako naschvál o necelú hodinku zhasla aj tá posledná neónka nad našimi hlavami. „Hm, tma! Tu ty rád však?“ Dívala som sa svah pred nami. Večerné lyžovanie sa očividne skončilo, a naše auto ostalo na parkovisku ako posledné. Super.
Periférne som zachytila ako prikývol a niečo hľadal v priečinku na bočných dverách.
„Niečo pre teba mám...“ Asi by som mu mala venovať pozornosť. Nie, nemôžem sa na neho pozerať. Myšlienka pobozkaj ma, sa nechcela zatlačiť do úzadia.
To rádio celkom pekne svieti. Jediný zdroj svetla. Veľmi chabý. Mala by som si prelakovať nechty, už to nevyzerá pekne. Všetko bolo zrazu pre mňa zaujímavejšie. Veľmi som sa však premáhala. Najradšej by som od neho neodtrhla zrak. Strčil mi pod nos čokoládu. Prekvapene som k nemu zdvihla oči. Musela som. „Chceš mi osladiť život?“.... Ďakujem, počkaj hneď ju otvorím.“ Aspoň som mala čo robiť s rukami a mohla venovať pozornosť rozbaľovaniu.
„Otvor ústa...“ ozvala som sa keď som odlomila jeden kúsok a chcela mu ho strčiť do úst. „Poslušný,“ zasmiala som sa, a vložila mu čokoládu do úst. Pritom sa moje prsty dotkli jeho lákavých pier a jazyka, takže som bleskovo ruku odtiahla. „Hm, teraz ochutnám ja. Aká je?“ Pozrela som na obal. Oriešková s nugátom. „Ide trochu do zubov ale dá sa.“ Usmiala som sa a nechala rozplynúť čokoládu na jazyku. Lahodná.
„Keby niečo ovládam kurz prvej pomoci.“ Ako naschvál mi zabehlo. Rozkašlala som sa, a on ma rýchlo pobúchal po chrbte. Nie tak silno ako som od neho očakávala. Hm, žeby bol nežný?
„Si v poriadku?“ overoval si môj stav, keď som konečne stíchla a prehltla ten hnusný orech.
Neurčito som mykla plecami. „Tu máš napi sa...“ vytiahol zozadu fľašku s ľadovým čajom.
„Ty v tomto aute máš všetko,“ zhodnotila som a zakrútila vrchnák. Keď som sa naklonila dozadu a vrátila fľašku na sedadlo, ocitla som sa veľmi blízko tváre Michala. Tma, očný kontakt, silné vibrácie ktoré ťa priťahujú a ovládajú. „Tak čo vyskúšaš si či ovládam prvú pomoc?“ Rozpačito som sa zasmiala a radšej sa znova odtiahla na svoje sedadlo. Znova som si napchala čokoládu do úst a posunula ju k nemu. „Dám si len ak mi ju dáš znova tak pekne do úst ako predtým.“
Tak čo som mala robiť? Okato ma provokoval. Tentoraz som sa však snažila vyhnúť jeho perám. Lenže on chcel presný opak. Stisol mi prst medzi perami. Už nie tak náhlivo som ruku odtiahla.
„Neodhryzni mi ho,“ brala som to s humorom.
„Ešte?“ Tentoraz som mu špičkou ukazováka utrela kúsok čokolády na brade. Inštinktívne. Priťahovaná magnetickou silou som sa k nemu naklonila. Pery som mala len kúsok od tých jeho. Nedalo sa tomu vyhnúť. Už som sa nemohla brániť tej túžbe. Dala som tomu voľný priebeh. Nedá sa tomu odolať. Alebo ja mám slabú vôľu...
Po takej dobe! Vibrácie nesklamali!
Lenže potom keď som ležala na jeho ramene so zavretými očami, myšlienky mi zablúdili k Lukášovi. Čo to robím? Nemala by som. Ale nič s ním predsa nemám, obhajovala som svoje konanie. Ale plánovala som byť s ním. Hoci na začiatok len ten jeden deň. A potom budúcnosť ukáže. Avšak ja žijem v prítomnosti a v nej som si vychutnávala blízkosť Michala.
Hrala som sa mu s vlasmi, škrabkala ho, však lak už mám tak či tak ošúchaný, on ma na oplátku bolestivo uhryzol do nosa čo sa mi teda vôbec nepáčilo. Ale vyžehlil si to bozkami.
„Som v nebi? Je toto skutočnosť? Uštipni ma...“ Zlatý. Ticho som sa na tom smiala a musím priznať že som bola šťastná. Možno tiež v blízkosti nebies. Kto vie.
Roztápala som sa keď ma bozkával. Skúsene. Nežne a vášnivo zároveň. Čokoláda tentoraz putovala už rovno z úst do úst. Na rukách je predsa veľa baktérií.
Zrak mi potom zastal na hodinkách. Blížila sa polnoc. Ten čas ale beží.
„Hm, Michal, povedala som našim že prídem ešte dnes.“
„To stíhame...“
Trochu trvalo kým sa zahmlené sklo stalo prehľadným.
„Veľa dýchaš...“ zasmiala som sa. Túto vetu som potom počula ešte niekoľkokrát.
Podarilo sa nám vysypať tú chutnú čokoládu na zem. „Ešteže tu máš taký poriadok,“ zbierala som ju zo smiechom a niekoľko si dala aj do úst. S rukou na tej jeho sme spoločne radili rýchlosti.
„Ešte sa to možno naučím aj pred autoškolou.“
„Súkromného učiteľa nemá len tak hocikto.“ Aj tak to nebudem vedieť, pomyslela som si. Hlavne že som cítila jeho horúcu dlaň. Ľudské teplo.
„Čo robíš zajtra?“ zaujímal sa, keď auto zastalo na našej ulici.
„Idem na festival... trochu hudby, zábavy, generálka pred Silvestrom.“ Tešila som sa.
Na chvíľu sme obaja stíchli. „A ako tam ideš?“
„Hm, no asi verejnou dopravou. Tak sme sa už dohodli.“
„A čo keby som ťa tam odviezol?“ To neznie zle.
„Aj moju kamarátku vezmeš?“
„Nie je problém. A rád by som bol s tebou.“ To ma potešilo ešte viac, než festival.
„A nepracuješ?“ Pokrútil hlavou.
Obmotala som ruky okolo jeho krku a vtisla mu bozk.
„Tak sa budem teda tešiť, ešte ti zavolám a dohodneme detaily.“
„Sladké sny.“ Musela som už naozaj ísť, aj keď veľmi nerada. Našťastie mi rodičia na môj trochu neskorší príchod nič nepovedali. Milujem ich. V zrkadle som si všimla, že mám napuchnuté pery. Hm. Aj trochu ošúchanú bradu. Hm. To sexi strnisko a moja citlivá pleť asi nejdú veľmi dokopy. Spokojná som po sprche zaľahla rovno do postele. Zajtra bude znova ďalší skvelý deň. A potom ďalší a ďalší. A Lukáš? Na sieť som nešla. Nemala som čas. Čo už. Aj tak si spravím výlet a pôjdem ho pozrieť. Jeden je prítomnosť, druhý budúcnosť. Alebo?
Komentáre
blbosť :)
lenže