Potrebovala som sa odreagovať od školských vecí, a prázdny dom ktorý mi rodičia na dnes zanechali som musela využiť. Nedočkavo som čakala na Michala, oblečená, namaľovaná, navoňaná som sedela na posteli a rozhliadala sa po upratanej izbe. Bolo už dosť neskoro, preto som trochu nervózne podupávala nohou. Nechcela som, aby nás naši vyrušili. Pri niečom...
Prišiel za pol hodinu, na moju izbu aj celý dom sa vyjadril vraj pekné a automaticky sa natiahol na posteľ. Samozrejme, ktorý chalan by to neurobil. Moja posteľ priam láka. Ľahla som si vedľa neho a počúvala tlkot jeho srdca. Vždy ma to upokojovalo. Z príjemnej chvíle ma vytrhlo hlučné zvonenie telefónu. „Mama.“ Hodila som pohľad na rozvaleného Michala, ktorý čakal kým sa k nemu znova pritúlim. Hovor som sa snažila ukončiť čo najrýchlejšie, nemali sme čas na zdržiavanie...
Sadla som si vedľa neho, pobozkala a už to išlo... Nechcela som ale aby to šlo stále ďalej a ďalej, preto som ho v rozhodujúcej chvíli stopla. „Nemusíme sa tak ponáhľať, pamätáš?“ Pohladila som ho po zarastenom líci a snažila si zapnúť podprsenku. „A musíš už ísť, aby ťa tu rodičia náhodou nenašli.“
„Nechcem ísť od teba, poď ešte so mnou.“ Nemusel ma dlho presviedčať. Vyviezli sme sa autom na miesto kde sme mali výhľad na celé osvietené mesto. Trochu romantiky. Asi vedel ako ten výhľad na mňa zaúčinkuje, pretože sme pokračovali tam kde sme u mňa skončili. Nechcela som, ale znova ma to prevalcovalo, taká iskra bola medzi nami. Ale rozum po chvíli znova vyhral. Odtiahla som mu ruky.
„Máš pocit že sa poznáme nejako extra dlho?“ Môj hlas znel trochu nahnevane, lebo sa hneď stiahol.
„To nie...“ Ticho. Trochu namrzená, on možno trochu sklamaný, ale zas sa to vrátilo do pohody. Unavená, som dorazila domov čosi po polnoci. Mala som zmiešané pocity. Prečo je to zase také fyzické? Prečo? Myslela som si, že to bude čosi viac než len to... Zrazu mu už neprekáža, že sa na neho vrhám. Lebo vraj už môžem. Pred týždňom to nebolo vhodné. Časy sa menia. Okrem toho som stále premýšľala. Prečo sa to otravné myslenie nedá vypnúť a proste si len užívať ten okamih? Ženské myslenie! On dokáže vypnúť a totálne sa tým nechať pohltiť.. a ja? Nie. Ešte aj nad tými vysokými školami musím premýšľať keď som sním! Dnes sme... pokročili.
Komentáre
sem