Časovo mi to na stretnutie nevyšlo, vďaka škole som mala o program postarané. Nie že by mi nechýbal, ale aj tak som nemala veľmi chuť sa trepať do tej zimy. Všetko má svoje pre a proti.
Druhý deň bol takmer rovnako nabitý školou ako ten predtým. Ako bonus, išlo mi roztrhnúť hlavu, ale tabletku som si nevzala. Na hlavu si ich nikdy neberiem. Potrebovala by som rozptýlenie, terapiu. To by mi Martin s radosťou poskytol. Ale dneska znova nie. Nebol čas.
Neviem z akého dôvodu, alebo tých dôvodov môže byť aj viac, som z predmetov, v ktorých som vždy vynikala, tentoraz robila iba prúsery. Hlava v oblakoch? Možno. Veď keď sa kamarátka len tak mimochodom tesne pred písomkou za vami otočí a opýta sa:
„Povieš mi, keď sa s ním vyspíš?“
Vtedy sa nedá úplne presne sústrediť na papier plný príkladov pred vami. Naozaj nie. Načasované. Zmienka o Martinovi, a čas ktorý sme sa už nevideli, ma donútili napísať mu ešte počas školy. Ahoj máš večer čas a chuť na mňa? Odoslala som ju spopod lavice, vysmiata a nedočkavá po odpovedi. A tá aj prišla o pár minút.
Dám Ti ešte vedieť. Tak to mi úsmev rýchlo zmrazilo. Kamarátka čo so mnou sedí, si všimla že mi prišla správa práve od neho, a štuchla do mňa. Zvedavec jeden. Len som jej štuchanec vrátila a mobil rýchlo strčila do vrecka. Zvyšok hodiny som duchom neprítomne, počúvala výklad profesorky. Dá mi vedieť.
„Tak čo Naty, kedy máš rande?“ zaujímala sa Domča, keď sme išli dolu ku skrinkám odložiť si knihy a vypadnúť konečne zo školy.
„Možno dnes...“ odvetila som neurčito, a radšej si skryla hlavu za dvere skrinky.
„Ako to s ním vlastne vyzerá?“ Zdvihla som hlavu.
„V pohode.“
„Aká si ty zrazu stručná,“ strčila svoje knihy do skrinky a rachotom ju zabuchla.
„Idem už, tak sa maj,“ zapla som si posledný gombík na kabáte a rýchlo vyšla z budovy školy.
Keď som stála na prechode, okolo išla práve autoškola. Presne tá, ktorú robí aj Martin. Mrkla som sa po šoférovi a na okamih sa mi zazdalo, že to bol práve dotyčný. Ale asi nebol. Už ho vidím všade. Vidiny. Doma som sa zase mohla iba učiť a učiť, našťastie bez nátlaku. Popritom som uprene sledovala svoj mobilný telefón a hypnotizovala ho, aby konečne zazvonil. Keď sa konečne rozoznela moja obľúbená pesnička , bežala som rýchlo k telefónu. Ale bola to iba Dominika.
„Ahoj, čakala si niekoho iného čo?“ podpichovala ma.
„Nie moja, presne teba som chcela... čo potrebuješ?“
„Akú tému máme preložiť z angličtiny?“
„Jedlo a Zdravie, myslím.“
„To máme až dve?!“ Nečakaná správa očividne.
„Vyzerá to tak...“ nervózne som mrkla po hodinkách, pol šiestej ešte v pohode. Ale blokuje mi linku.
„Ty to už máš?“
„Nemám nič iné na robote, len si to prekladať,“ vzdychla som.
„Je mi jasné, že by si radšej robila niečo iné,“ začala sa smiať. Sucho som sa k nej pridala.
„Dobre no, nejdem ťa už rušiť... uži si rande.“
„Diki.“ Ak vôbec nejaké bude, domyslela som si. Hovor ukončený.
V hypnóze som pokračovala aj naďalej. Znova celkom úspešne. Tentoraz to bola iná kamarátka, ale podstata veci bola tá istá. Angličtina. Všetky ju prekladajú ako besné. Asi by som mala aj ja. Tak som sa do toho pustila. Aspoň sa niečím zamestnám a nebudem iba civieť na mobil.
Pol ôsmej. Aha! Tak nádej na rande klesá každou minútou. Čas bežal.
Osem. Stále nič. Vonku už riadna tma.
Pol deviatej. Pozriem si nejaký seriál.
Desať. To som už prestala čakať. Dám ti vedieť. To určite! Bože! Neverím, že som sa na neho spoliehala.
Tentoraz som rozhodne nezaspávala s úsmevom na tvári.
Komentáre
To mi pripomína moje školské roky
Tyrania slobodného ducha