Áno! Áno! Filip ma pozval na rande. Konečne! Teda, už druhý krát. Alebo tretí? Podľa rád priateliek som sa hrala na nedostupnú, čím podľa časopisov stúpneš u dotyčného na cene. Mala som trochu obavy, či ma ešte vôbec niekam zavolá, ale taktika očividne zabrala. Na tretí pokus som teda súhlasila. Čakala ma večerná prechádzka v spoločnosti úžasného chalana. To bude romantika! Predstavovala som si túto situáciu asi tisíc krát, ale až teraz sa to stane skutočnosťou. Dnes večer, presne o ôsmej v meste. Obvolala som všetky kamarátky a oznámila im túto novinku. Tešili sa spolu so mnou, ako správne priateľky.
Strávila som vyše hodiny prípravami, len aby som ho čo najviac očarila. Vlasy, nechty, nekonečný výber vhodného oblečenia, niekoľko krát som sa musela prezliecť. Konečne som bola so sebou spokojná. Ešte trochu špirály a očných tieňov na zvýraznenie očí, jemný lesk na pery a obľúbený parfum. Pripravená na veľké rande. S nervozitou a mravcami v bruchu som nasadla na autobus. Trochu meškal, ale dala som si časovú rezervu. Cestou na zástavku sa za mnou otočili niekoľkí chalani, čo mi dodávalo sebavedomie. Keď im, tak aj Filipovi sa budem isto páčiť.
Prišla som na dohodnuté miesto presne včas. Meškať na rande už nie je v móde. Filip si to asi však nemyslel. Nevadí, aj mne sa občas podarí prísť o pár minút neskôr. Určite dorazí. Hlavou mi na okamih prebehla otravná myšlienka. Čo ak nepríde? Rýchlo som ju však zahnala do úzadia. Obzrela som sa po okolí.
Prišla som na dohodnuté miesto presne včas. Meškať na rande už nie je v móde. Filip si to asi však nemyslel. Nevadí, aj mne sa občas podarí prísť o pár minút neskôr. Určite dorazí. Hlavou mi na okamih prebehla otravná myšlienka. Čo ak nepríde? Rýchlo som ju však zahnala do úzadia. Obzrela som sa po okolí.
Bol príjemný, letný večer, takže do mesta vyrazilo mnoho ľudí, hoci nebol piatok ani víkend. Slnko už dávno zapadlo, ale stále bolo celkom teplo. Len sa začalo stmievať. Čím bližšie sme k jeseni tým sa skôr stmieva. Čo už. Zákony prírody neovplyvníš. Aj tak si v poslednej dobe robila čo chcela. Pozrela som sa na hodinky. Ešte prešlo len päť minút. Nestresuj sa zbytočne, upokojovala som sa v duchu. Okolo prechádzalo množstvo dvojíc, očividne si aj oni chceli vychutnať čaro tohto večera.
Pre mňa mal byť čarovný ale... zatiaľ nespĺňal moje predstavy. Ďalšie tri minútky. V pološere som s trochou námahy rozoznávala postavy prechádzajúce okolo. Filipa by som si však všimla už z veľkej diaľky. Vysoký s čiernymi vlasmi vyčesanými do strapatého štýlu. Iskrivé modré oči, do ktorých keď som sa zahľadela môj svet prestával existovať. Bola som len ja a on. Bohvie, či to aj on tak cítil. Piercing v brade. Vypracované svaly na rukách, ktoré sa rysovali pod obtiahnutým tričkom, a ktoré sme s babami vždy obdivovali.
Vytiahla som mobil a vyťukala jeho číslo. V momente som začula: „Číslo ktoré voláte je momentálne nedostupné...“ Otravná ženská! Vypla som hovor a hodila mobil do kabelky. Opantalo ma sklamanie. Okolo mňa prešiel ďalší pár. Dievča klepkalo vysokými opätkami o kamenné dlaždice a vyzeralo šťastne. Samozrejme, keď bolo po boku svojej lásky. Chalan sa na mňa na moment pozrel. Sympaťák. Mala som pocit, že každý kto okolo mňa prešiel na mňa zízal. Akoby vedeli, že na niekoho čakám, a ten dotyčný sa na mňa vykašlal. Nepríjemný pocit. Začala som sa cítiť trápne a radšej znova vytiahla mobil. Len aby som tam len tak nestála ako kôl v plote. 15 minút. A dosť! Žiadny zmeškaný hovor, žiadna SMS.
Pre mňa mal byť čarovný ale... zatiaľ nespĺňal moje predstavy. Ďalšie tri minútky. V pološere som s trochou námahy rozoznávala postavy prechádzajúce okolo. Filipa by som si však všimla už z veľkej diaľky. Vysoký s čiernymi vlasmi vyčesanými do strapatého štýlu. Iskrivé modré oči, do ktorých keď som sa zahľadela môj svet prestával existovať. Bola som len ja a on. Bohvie, či to aj on tak cítil. Piercing v brade. Vypracované svaly na rukách, ktoré sa rysovali pod obtiahnutým tričkom, a ktoré sme s babami vždy obdivovali.
Vytiahla som mobil a vyťukala jeho číslo. V momente som začula: „Číslo ktoré voláte je momentálne nedostupné...“ Otravná ženská! Vypla som hovor a hodila mobil do kabelky. Opantalo ma sklamanie. Okolo mňa prešiel ďalší pár. Dievča klepkalo vysokými opätkami o kamenné dlaždice a vyzeralo šťastne. Samozrejme, keď bolo po boku svojej lásky. Chalan sa na mňa na moment pozrel. Sympaťák. Mala som pocit, že každý kto okolo mňa prešiel na mňa zízal. Akoby vedeli, že na niekoho čakám, a ten dotyčný sa na mňa vykašlal. Nepríjemný pocit. Začala som sa cítiť trápne a radšej znova vytiahla mobil. Len aby som tam len tak nestála ako kôl v plote. 15 minút. A dosť! Žiadny zmeškaný hovor, žiadna SMS.
Ešte naposledy som sa bezradne obzrela po okolí a vybrala sa na najbližšiu zastávku. Nikto tam nebol, až na jedného chalana. Očividne starší, mohol mať tak dvadsať. Odhadom. Blond vlasy, šiltovka, okuliare s mohutným čiernym rámom len tak na image. Skrývali, alebo skôr ešte zdôrazňovali jeho svetlé modré oči. Pekne oblečený ako som si všimla, keď som ho preletela pohľadom. Košele som na chalanoch milovala. Na okamih sa naše oči stretli, ale potom mi už nevenoval pozornosť. Postavila som sa kúsok od neho a čakala na autobus. Nech príde čím skôr. Začínalo mi byť trochu chladno. Predsa len som mala odhalené plecia a sukňu nad kolená. Myslela som si, že Filip bude môj radiátor. Nekonalo sa. Predstava krásneho večera sa zrútila v okamihu sekúnd. Či minút? Jednoducho bola preč. Autobus stále nikde a ja som nedočkavo podupkávala nohou. Zvuk opätku sa šíril do večerného ticha, prerušovaného občasným autom. Všimla som si ako k blond fešákovi pristúpila vysoká, štíhla bruneta a pobozkala ho. Skvelé! Ďalší zaľúbenci. Odkopla som drobný kameň na chodníku, trochu prudšie ako som mala v pláne. Myslím, že môj prst si to odniesol viac než ten kameň. Horšie to už asi ani nemôže byť. Aspoň že som zbadala blížiaci sa autobus a s úľavou doň nastúpila. Dvojicu som nechala osamote. Nech si užijú romantiku. Aspoň niekto.
Domov som sa neponáhľala. Nebola až taká tma, aby som sa bála. Hlavou mi blúdili myšlienky. Prečo mi to urobil? Prečo neprišiel? Čím som si to zaslúžila? Také poníženie! Ani za zavolanie som mu nestála. Za nič. Vôbec za nič! Urobil to preto, lebo ja som ho vtedy odmietla? Neznieslo to jeho ego? Chcel mi to vrátiť? Myšlienky boli horšie ako otravný hmyz. A nedali sa tak ľahko zahnať. Duchom neprítomná som dorazila až k svojmu vchodu. Vylovila som kľúče z kabelky a s námahou potlačila kovové dvere. Ako bonus som ešte zakopla o prah dverí.
„Do čerta!“ zanadávala som si trochu hlasnejšie než som chcela. Hlas sa rozozvučal po celej chodbe. Znova som stlačila chodbové svetlo. Nič nevydrží. Výťah pomaly klesal dole, samozrejme z najvyššieho poschodia. Vo vnútri som sa pozrela na svoj odraz v zrkadle. Keď som schádzala dole, bolo to s nadšením, s energiou a moje oči žiarili očakávaním. Teraz v nich nebolo už nič. Len sklamanie. Doma ma privítala prekvapená mama.
„Nič sa ma nepýtaj,“ odvrkla som a rýchlo si vyzula nepohodlné topánky. Načo som si dávala tie opätky?
„Čo neprišiel?“ počula som mamu z kuchyne, zatiaľ čo ja som v izbe zo seba strhávala náušnice.
Bez odpovede. Nechcela som to rozoberať. A už vôbec na to myslieť. Len čo najrýchlejšie zabudnúť . Žiadny chalan si nezaslúži, aby som sa kvôli nemu trápila. A on už vôbec nie.
Dopriala som si dlhú sprchu a obliekla sa do svojho obľúbeného trička na spanie. Sadla som si pred televízor k mame a nesústredene civela na stupídny program. Mama sa na mňa len dlhšie zahľadela ale nič nepovedala. Odvďačila som sa jej chabým úsmevom. Takto som si dnešný večer teda nepredstavovala. Absolútne nie.
Keď som sa potom ukladala do postele a mama mi zaželala dobrú noc ešte dodala: „A aspoň Ti zavolal, že nepríde?“
„Zavolal...“ odvetila som. Nepresvedčivo.
Zaspala som až prekvapivo rýchlo. Myšlienky už neotravovali.
A mobil ležal na stole. Stále bez reakcie...
„Do čerta!“ zanadávala som si trochu hlasnejšie než som chcela. Hlas sa rozozvučal po celej chodbe. Znova som stlačila chodbové svetlo. Nič nevydrží. Výťah pomaly klesal dole, samozrejme z najvyššieho poschodia. Vo vnútri som sa pozrela na svoj odraz v zrkadle. Keď som schádzala dole, bolo to s nadšením, s energiou a moje oči žiarili očakávaním. Teraz v nich nebolo už nič. Len sklamanie. Doma ma privítala prekvapená mama.
„Nič sa ma nepýtaj,“ odvrkla som a rýchlo si vyzula nepohodlné topánky. Načo som si dávala tie opätky?
„Čo neprišiel?“ počula som mamu z kuchyne, zatiaľ čo ja som v izbe zo seba strhávala náušnice.
Bez odpovede. Nechcela som to rozoberať. A už vôbec na to myslieť. Len čo najrýchlejšie zabudnúť . Žiadny chalan si nezaslúži, aby som sa kvôli nemu trápila. A on už vôbec nie.
Dopriala som si dlhú sprchu a obliekla sa do svojho obľúbeného trička na spanie. Sadla som si pred televízor k mame a nesústredene civela na stupídny program. Mama sa na mňa len dlhšie zahľadela ale nič nepovedala. Odvďačila som sa jej chabým úsmevom. Takto som si dnešný večer teda nepredstavovala. Absolútne nie.
Keď som sa potom ukladala do postele a mama mi zaželala dobrú noc ešte dodala: „A aspoň Ti zavolal, že nepríde?“
„Zavolal...“ odvetila som. Nepresvedčivo.
Zaspala som až prekvapivo rýchlo. Myšlienky už neotravovali.
A mobil ležal na stole. Stále bez reakcie...
Komentáre