Čo píše život teenagera

     Štart týždňa a tým pádom aj školy mi spôsobil iba bolehlav. S povinnosťami akoby sa roztrhlo vrece a ja som nevedela do čoho sa prv pustiť. Najradšej by som robila čokoľvek iné! Spala, meditovala s knižkou v ruke, šla na kávu do mesta, bola v priateľovom náručí... Cieľ bol jasný. Musela som sa zbaviť tých povinností. Šla som radšej von so svojim zlatíčkom.

     Vrátila som sa neskoro večer so širokým úsmevom na tvári. Na školu či povinnosti som úplne v jeho prítomnosti zabudla. Dnes ma zobral do reštaurácie. Vítaná zmena po všetkom tom vození sa v aute a parkovaní v tmavých uličkách.

 Bola to menšia, zato útulná reštaurácia na okraji mesta. Vo vnútri nebolo veľa ľudí ale aspoň sme mali viac súkromia. Sadli sme si do zadného boxu s výhľadom na kameňom obložený krb. Škoda že v ňom už nepukotal oheň. Objal ma okolo pliec a nechal ma vybrať si. Mala som chuť na víno, ale keďže Michal bol šofér nedalo sa.

„Máš radšej biele či červené?“ spýtala som sa len tak pre zaujímavosť študujúc ponukový lístok.

„Červené... viac rozbúri krv,“ zasmial sa a pohladil ma po líci. Myslím že moja krv sa vzbúrila už len pri jeho smiechu. Priťahoval ma. Veľmi.

„Spravíme si romantický večer u mňa, urobím večeru, pustíme si nejaký film a k tomu to vínko...“pokračoval vo svojich plánoch.

„Ty varíš?“ uškrnula som sa naňho trochu neveriacky.

„Pre moju priateľku čokoľvek.“ Potešil ma.

„Zlatý...“ vtisla som mu bozk na líce.

    

    Okolo nás prešla trojica chlapov, všetci v károvaných košeliach. To je tu nejaký módny hit? Aj to keď ich majú zakasané do nohavíc? Preboha. Kde to žijem. Ospravedlňoval ich už len ten vyšší vek a očividný nezáujem o svoj zovňajšok. Ale manželky by si ich mohli zobrať do laty.

„Ako sa cítiš ako najkrajší chlap v miestnosti?“ Zaklipkala som na Michala mihalnicami a nemohla sa zbaviť úškrnu ktorý sa mi držal na tvári.

    Po chutnej večeri a uvoľnenom, dlhom rozhovore o všetkom možnom, opretá o jeho rameno som sa cítila príjemne, šťastne a trošku unavene.

 Cestou domov kde za oknami auta už panovala tma ma to príjemne uspávalo.

Pohladil ma po líci pričom stále sledoval premávku. „Spinkáš?“ opýtal sa sladko.

Otvorila som oči a zachytila jeho starostlivý pohľad. Práve sme stáli na križovatke na červenú.

„Pri tebe sa nedá,“ usmiala som sa a trochu sa narovnala.

„Raz budeš aj to... vyšťavená a zničená po mojom boku až do rána.“

Jeho plány do budúcna sa mi pozdávali. Cítila som v nich istotu, že náš vzťah tak skoro neskončí. Ale plány sú plány... Však?