„Poďme do Dánska!“ zvolala som nadšene, ale stánok s ich školou som zďaleka obišla. Tak ako aj Nemecko a Švajčiarsko. Ani náhodou. Nemčina. Hnus.
Tam kde bolo najviac ľudí, znamenalo najlepšie školy. Alebo čosi zadarmo. Zároveň ale aj najväčšiu konkurenciu. Letáky, brožúrky, perá sa mi hromadili v náručí. Dokonca aj od takých škôl, kam som vôbec nemala v pláne ísť. Ale nalákali ma.
...“a testov z matematiky, sa vôbec nemusíte obávať, tam sa vyberá z dvesto príkladov...“
Len som preglgla. Matika a ja? Zlá kombinácia.
„Uhm, ďakujem to by ste skôr mali hovoriť, tu kamarátke...“ postrčila som Denisku dopredu...“tá miluje matematiku.“ A už ma nebolo.
„Sa zbláznili?“ sťažovala som sa tomu kto ma počúval. „Iba z dvesto príkladov...“ Pokrútila som hlavou. Ani omylom.
Prešla som asi každý stánok. Okrem technických univerzít a tiež armády. Až prekvapivo veľa chalanov, tam stálo v rade. A akých pekných! Keď som si tak obzerala konkurenciu, hlavne mužského pohlavia, uvedomila som si, že na Slovensku je veru silná konkurencia čo sa týka krásy. Veď nie nadarmo, práve od nás je najkrajší muž planéty. Vysoký, nízky, tmavý či blond, vyšportovaný, chudý. Čokoládové, hlboké oči alebo okále ako nebo či anglický trávnik. Sexi strnisko, briadka, s okuliarmi či bez. Kučeravý, na kohúta či krátky strih. Bolo z čoho vyberať. Košele, svetríky, mikiny, tričká s vtipnými nápismi a podobne. Všetko bolo okolo. Pekný chaos. Veľmi pekný. Napadlo mi, že by som si mala nájsť vyššieho chalana. Lebo Martin bol len taký nižší priemer. S opätkami som sa mu vyrovnala. Samozrejme, zas sa ukázalo, že nikdy nie som spokojná s tým čo mám. Celá ja.
Po vymotaní sa z arény plnej študentov a potenciálnych spolužiakov, sme sa vytrčili bratislavskému slnku. Nesklamalo a príjemne hrialo. Cesta električkou do centra sa zapíše, medzi nezabudnuteľné. Jednoznačne. Rušné centrum, autá, smog a potom Dunaj, zelený trávnik, pokoj, geniálny výhľad, nákupné centrum Eurovea. Toto miesto sa už predtým zapísalo, ako jedno z mojich naj. Zaumienili sme si, že tu budeme chodievať, ak sa dostaneme na školu práve do BA. Páčilo sa nám sedieť na trávniku, pozorovať loďky premávajúce sa po Dunaji a cítiť atmosféru veľkomesta. A vraj sem často na kávu chodievajú aj slovenské celebrity. Ak sa tak dajú nazvať. Janko Koleník kde si? Sexsymbol. Môj. Škoda že je na opačnom brehu. Aj tak je dokonalý. Najviac! Žiaľ aj tentoraz bol príliš zaneprázdnený na vysedávanie na kávičke. Nabudúce. Snáď.
Nákupy príliš nevyšli, pretože nebol čas výpredajov. A predsa, tie ceny ma vždy donútili pustiť nádherný top či blúzku naspäť. No z vreckového nevyžijem. Cesta na stanicu bola dlhá, ale znova zábavná a s povinnými prestávkami. Fotky, fotky, pamiatky, obchody, hľadanie toaliet v neznámom meste. Všade je zábava, kde sme my. A neopakovateľné zážitky. Sme tam pobehovali ako doma. Cestu späť, sme si znova vedeli spríjemniť. Piknik, rozprávanie historiek, fotenie, hľadanie mobilu, či niekoľkokrát sa pýtajúci sprievodca
„Pristúpil ešte niekto?“ keď nás bolo všade plno, nás nútil jednoducho sa iba smiať. Žiadny fešáci sa už nekonali. A čo. Nechýbali mi. Mala som predsa svojho miláčika. Aj som si občas na neho spomenula. Na ten jeho úsmev. Nech žije Bratislava! My sa tam zas raz vrátime!
Komentáre