Premýšľala som kam asi tak pôjdeme. Ešte nebolo veľa hodín.
„Ponáhľaš sa?“ hodil po mne Michal pohľad keď sme stáli na semafore. Tak aj jemu myšlienky ubiehali týmto smerom.
Mykla som plecami. „Ani nie, môžeme tento deň ešte dotiahnuť do dokonalosti,“ hodila som po ňom úsmev ktorý hovoril za všetko.
„Teda nie že by nebol perfektný... ale ty môžeš byť čerešnička na torte.“
Zaparkoval na tmavom parkovisku s výhľadom na mesto. „Pokus o romantiku?“ podpichla som ho keď vypol motor a svetlá zhasli.
Nestihol ani odpovedať, pretože som sa mu okamžite nalepila na ústa. Načo strácať čas? Tma, chalan na blízku, a neskutočné vibrácie medzi nami. Alebo sa tomu hovorí náruživosť?
Milujem bozkávanie. A keď sa zameria chalan na krk som hotová. Lenže moja typická vlastnosť sa znova preukázala. Vzrušenie sa v aute dalo krájať. Nechali sme sa uniesť. Nieže by sa mi to nepáčilo len... Stopla som ho.
Zatváril sa trochu zmätene. Doboha, však sme boli spolu len druhý krát!
Odtiahla som sa od neho a radšej sa zahľadela von oknom, aj keď som tam nič nevidela. Sklá sa kvalitne zahmlili.
„Mám pre teba fialové boxerky.“ Tak chlapec sa na dnešok pripravil.
Otočila som sa tvárou k nemu. „Som myslel, že sa tam dnes dostaneš,“ pokračoval. Ale nepovedz!
„Takmer... ide to aj cez rifle...“ mrkla som sa dole.
„Len keď začneš, mala by si to aj dokončiť...“ Zahryzla som si do pery a znova sa od neho odvrátila. Tak nabudúce nebude nič. Ak nejaké nabudúce vôbec bude. Radšej mal byť ticho. Jeho slová mi prišli otravné. Zbytočné.
„Mala by som už ísť domov...“ snažila som si zapnúť tie nepoddajné gombíky na blúzke. Rozopínajú sa omnoho jednoduchšie.
„Nemuseli sme to ešte až tak...“ ozval sa z ničoho nič, „len si ma strašne provokovala.“ Ja?
„Mal si odolať...“ konečne sa mi podarilo zapnúť posledný gombík. Až ku krku, aby som ho znovu náhodou nevyprovokovala. Rečičky.
„Som len obyčajný chlap...“ Pekne povedané. Musela som sa nad touto vetou usmiať.
„A ja rada provokujem...“ mykla som plecami a zapla si bezpečnostný pás pripravená vyraziť.
Zaviezol ma domov. Takmer sme boli potichu. Ešteže stále hrá tá hudba a mohla som sa tváriť zaujato jej počúvaním.
„Tak... vidíme sa...“ znovu som mykla plecami keď zaparkoval pred domom. Možno. Vtisla som mu ešte pusu na rozlúčku.
Ako som kráčala hore po schodoch do svojej izby, pípol mi vo vrecku kabáta mobil. Správa od Lukáša. Načasované. Ešteže som sa stihla rozlúčiť s Michalom. Kde si mi toľko zlatko? Ale čo si mi taký nedočkavý. Však zajtra budeme spolu.
Komentáre