Čo píše život teenagera

       V pondelok ráno ma zobudil otravný mobil. Prv som si myslela, že je to budík. Ale nie. Veď niekto mi volá. Pozriem na hodinky. Pol ôsmej. Ja som zaspala! Rýchlo som sa postavila z postele a utekala do kúpeľne. Slávnostný účes na stužkovú mi stále držal. Trochu rozbitý ale už som nestíhala umyť si hlavu. Nevadí, tak pôjdem aj tak. S trblietkami a kučerami. Ešte šťastie že sme sa dneska neučili. Prvý deň po stužkovej sa rozdávali koláče čo ostali. Taká je tradícia. Takže znova som si namiesto učebníc do kabelky zabalila šaty a topánky. Och zas muky. Polovicu koláčov sme pojedli my. Aj alkohol a nealko čo ostalo sme nemali problém dopiť. A čo že sme boli v škole. Aspoň sme viacej spievali po chodbách.

     Potom sme to ešte museli ísť osláviť do mesta, takže domov som sa dostala o dosť neskôr ako som mala v pláne. Keď som išla na zastávku, vo veselej nálade, všimla som si pri semaforoch stáť chalana. Kukám sa či dobre vidím. Je to Martin? Čím bližšie som bola, tým viac bolo jasné že je to skutočne on a ja nemám vidiny. Keď som prechádzala popri ňom, škaredo som sa na neho pozrela. Sviniar. V okamihu sa mi vrátili všetky spomienky. Tiež si ma všimol. Určite zachytil môj nenávistný pohľad. Ignorantsky sa mi otočil chrbtom a tváril sa ako pánko, čo musí práve telefonovať. Ako namyslený idiot, ktorý ma nepozná, nestrkal mi jazyk do úst a ruky do nohavičiek!! Zahryzla som si do jazyka, aby som mu niečo nevhodné nepovedala a radšej pokračovala vo svojej ceste ďalej. Akoby nič. Neznámy chalan na ulici, ktorý pre mňa nič neznamená. Však ani  neznamená! Keď som však vystúpila z autobusu bola som poriadne vytočená! Čo si o sebe myslí? Teraz sa mi to všetko vrátilo späť ako rana! Len ma využil a odkopol! Môj stav - nešťastná.

      Doma bol neporiadok. Škatule, nábytok obalený v celofáne, otvorené dvere dokorán a veľká biela dodávka pred vchodom. Dneska sa totiž sťahujeme. Z bytu do domu. Podľa mňa na koniec sveta. Ale chodí tam normálne mestská doprava. To len ja hľadám negatíva. Pretože ani za svet som sa nechcela odsťahovať z nášho skvelého bytu, kde som vyrastala a a kde všetko a všetkých poznám, do prostredia, kde som takmer nikdy nebola. Koľko kriku, trieskania dverí a sĺz kvôli tomu vzniklo. Nepomohlo. Do stužkovej sme ostali bývať tu, takú podmienku som si vydupala. Ale ten čas rýchlo ubehol.

    Vôbec som nemala chuť pomáhať s balením a vynášaním vecí z domu von. Ani omylom. Sadla som si na pohyblivú stoličku do stredu obývačky, vzala notebook a ťukala do klávesnice ako besná. Asi štyri hodiny. Možno päť. Keď sa ponorím do písania, svet okolo prestáva pre mňa existovať. Zanietenosť sa tomu hovorí. Potom ma to ale prešlo. Keď v izbe ostala už len tá stolička na ktorej som sedela a jeden kvetináč s bonsajom. Ani som sa s bytom kde som žila asi desať rokov nerozlúčila. Len som rezignovane nasadla do auta s notebookom na kolenách a a pozerala von do tmy.  

    Smer koniec sveta. Pre mňa. Nebola som v pohode. Ale keď som vošla do svojej novej izby, ktorá bola asi taká veľká ako obývačka s kuchyňou v našom už starom byte a uvidela maliarske potreby na zemi, rebrík a moju posteľ obalenú v celofáne, nezvládla som to. Jednoducho som sa zrútila. Plač, krik, nadávky. Hodila som ten hlúpy štetec von oknom. Hystéria. Upokojovala som sa hudbou. Potom prišla pizza takže som sa mohla najesť. Aj jedlo upokojuje. Vždy chodím obzerať tých mladých chalanov čo pizzu donesú. Ale dneska nie. S rozmazanými očami by som veľmi na neho dojem neurobila.

     Nemala som takmer žiadne svoje veci. Knihy do školy som hľadala s baterkou v ruke našom aute. Samozrejme že to musela byť až tá posledná škatuľa. Zabudla som spomenúť že v celom tom dome bola strašná zima. Vraj ešte sa to nestihlo prekúriť!! Naobliekaná som išla spať. Prvá noc v novom dome. Nie doma. Môj domov to nikdy nebude. Ani náhodou. Či som mala sladké sny? Nebuďte smiešny.

      Za odmenu, že som vydržala spať v tejto neútulnej, strohej a studenej miestnosti ma oco odviezol do školy autom. Snežilo, takže mi prvý sneh padol do vlasov. Podotýkam stále v účese, ale už je to skutočne otrasné. A dôvod? Pretože nám  NETEČIE TEPLÁ VODA!! Spŕška nadávok musela prísť. Hneď takto z rána. V škole som spala, pretože táto noc nepatrila k tým najlepším. Nezvyk nastupovať do iného autobusu a ísť iným smerom ako doteraz.  A hlavne tie autobusy nechodili tak často! Od zastávky mi cesta trvala päť minút, musela som si to odstopovať. Čiže kratšie ako do starého bytu.  Prvá výhoda, ktorú som objavila. Lenže, čo som mala robiť sama v prázdnom, škaredom dome, kde nie je NIČ! Ani internet, ani televízor. Ani tá teplá voda, takže horúci kúpeľ na upokojenie neprichádzal do úvahy. A vo vnútri bola asi taká istá zima ako von.  Musela som odtiaľ vypadnúť čím skôr. Vrátila som sa až neskoro večer.

„Už ide teplá voda?“ bola moja prvá otázka, keď som vydupala hore tie schody, otvorila dvere a vošla rovno do obývačky. Lebo zatiaľ budeme bývať na hornom poschodí. Lebo to je prerobené. Že som si veľmi nevšimla. Ale dole je to väčšia katastrofa to je fakt.

„Ešte nie...“ oznámila mi mama. Neveriacky som sa na ňu pozerala.

„A ako si mám umyť teda hlavu?!“ automaticky som prešla do kriku.

    Nepočkala som si na odpoveď. Tresla som dverami a znova vypadla von. A čo že som to tu veľmi nepoznala a bola zima. Nemala som chuť ostať „doma“. Neznášam to tam, bola veta ktorú som si neustále prehrávala v hlave. Neznášam! Musela som sa s tým nejako vyrovnať. Po svojom.