Veľké prípravy. Nechty nalakovať, vlasy nafarbiť, tvár vyčistiť. Aby bolo zajtra všetko tip top.
„Keď idú maturanti mestom...“ To mi spieval ocino, aby som sa chytila tú správnu atmosféru. Čiže asi nervozitu.
„Neviem či zaspím,“ povedala som našim predtým, než som sa uložila do postele. Po prvé, spala som tento týždeň najviac ako sa dalo. Po druhé, mala som trochu stres. Ako pred skúškami. A pritom toto mala byť zábava. Najlepší večer môjho života. Tak aj bolo.
Dvanásty november sa navždy zapísal do našich sŕdc. Náš dlho očakávaný deň konečne nastal. Ráno som sa vytackala z postele a pozrela sa na seba do zrkadla. Ešte mi na tvári bol vidieť spánok a následky choroby. Po dlhej sprche, však všetko zmizlo. Po týždni som sa konečne aj normálne najedla. Neverili by ste mi, ako som sa potešila, že znova cítim chuť jedla. Tešiť sa treba aj z maličkostí. Mrkla som na hodinky, bolo práve desať. Nič som síce ešte neurobila, ale ani som veľmi nemala čo. Oblečenie som si pripravila už včera, ostávalo mi len sa obliecť a vyraziť do mesta ku kaderníčke. Necítila som sa príliš dobre, takže som sa ani nemaľovala. A to ja bez špirály len tak hockedy z domu nevyjdem. A nech. Autobus ma zaviezol do centra mesta. Bola som objednaná na jedenástu, takže som prišla práve včas.
„Ahoj,“ pozdravila som svoju kamarátku – kaderníčku, keď som dorazila. Bola iba o čosi staršia než ja ale svoju prácu milovala. A bola za ňu mnohokrát odmenená. A toto kaderníctvo vlastnila. Preto som sa s dôverou zverila práve do jej rúk.
„Tak čo pripravená na veľký večer?“ vyzvedala s úsmevom, keď som sa usadila do kresla.
„No aj hej...“ odvetila som.
„Vidím tvoje nadšenie... hehe... tak čo spravíme s vlasmi?“
„To ešte príde, neboj... no... chcem kučery, takže natočiť.“ Nad účesom som až tak veľmi nepremýšľala. Na internete som našla pár pekných účesov, ale na to som mala príliš krátke vlasy.
„Chceš také drobné kučierky či ako?“
„Môže byť, nechám to na tebe, vyhraj sa.“ Zasmiala som sa.
„Tak zavri oči a nechaj sa prekvapiť.“ Tak som teda urobila to čo mi povedala.
„Ty si si teraz farbila vlasy?“ Prekvapene som oči otvorila.
„Je to moc vidieť?“ obzrela som sa v zrkadle. Farba bola a čosi tmavšia, než som mala v pláne.
„Ale pekné to máš,“ chytila kulmu do ruky a postupne začala pracovať.
„Máš dnes veľa roboty?“ zaujímala som sa. Boli sme v salóne samé dve.
„Ty si už moja posledná, tak som sa na teba tešila.“
„Haha, tak sa nemusíš ponáhľať.“
„Ale mali sme čo robiť, Baša už včera išla domov, takže som tu ostala na dnes sama. Ale je sobota, takže aj tak som tu len do obeda.“ Mrkla na mňa v zrkadle.
„Stužkové teraz boli, tak každá chcela byť za princeznú.“
„To aj budeš, uvidíš, zavri tie oči.“
„Ako povieš, šéfka,“ zasmiala som sa....
„Jéj Miri, to je super!“ Otáčala som sa na kresle, aby som svoj nový účes videla z každej strany. Hlavu mi pokrývali stovky drobných kučierok.
„A počkaj, ešte ti to vypnem na stranu, aby ti to nepadalo.“
„Ty si geniálna...“ pochválila som svoju kamarátku a nemohla som sa na seba prestať pozerať.
„Ešte ti to zalakujem...“ rýchlo som zavrela oči, lebo nechcela som schytať šupu do očí.
„To mi vydrží tri dni, keď si mi tam toho toľko dala?“ ozvala som sa. Lak som veľmi neobľubovala.
„Ale kde, to keď budeš tancovať, to sa ti uvoľní...“
„Hotovo?“ chcela som sa už postaviť.
„Počkaj...“ zastavila ma, „dáme ešte trblietky nie?“
„Ty musíš mať všetko perfektné...“ zasmiala som sa.
„Musíš byť predsa tá najkrajšia, je to tvoj večer.“
„Hehe no to isto budem... koľko som dlžná?“Opýtala som sa, keď som sa obliekla opatrne do kabáta, aby som si nepokazila svoj účes.
„Že si to ty Naty, tak za päť.“ Prekvapene som na ňu pozrela.
„Iba päť?“
„ No daj kočka, potom ma na niečo pozveš, keď sa stretneme v meste.“
„Platí. A ďakujem moc.“
„Aj nabudúce. Uži si to. Ahoj.“
Pozitívne naladená a s pocitom že dnes bude skvelý deň, som sa vybrala k ďalšej známej, ktorá ma mala namaľovať. Najprv som si myslela, že to nejako zvládnem sama, ale keď sa naskytla táto možnosť nemohla som si ju nechať ujsť.
„Ahoj kočka!“ privítala ma Janka, „no ukáž sa mi.“
Zatočila som sa dookola. „Čo povieš?“
„Mirka vie ako na to...“ uznala, „tak teraz už len urobiť make- up a bude to špica.“
„Preto som tu,“ usmiala som sa a usadila sa na stoličku.
„Aké máš šaty?“ zaujímala sa, a hľadala niečo vo svojej obrovskej kozmetickej taštičke.
„Fialové...“ Iná farba nepripadala do úvahy. Ešte čierna. Ale aj tú som nakoniec zamietla.
„Takže niečo v tom odtieni, nemáš nič na tvári?“ Dôkladne sa zadívala na moju pleť.
„Nič, nechcelo sa mi maľovať.“
„To nám uľahčí robotu,“ zasmiala sa a začala mi vyrábať dokonalú tvár.
„Mám umelé mihalnice, nalepíš mi ich?“ spýtala som sa, keď som mala už tvár dokonale zjednotenú.
„Daj sem.“ Vyhrabala som teda krabičku s mihalnicami z kabelky a podala jej ich. Vždy som chcela mať na stužkovú umelé riasy, lebo tie moje neboli príliš výrazné. Musela som presvedčiť mamu, aby som si ich mohla dať, ale to bola malina.
„Ďakujem, sama by som to asi nezvládla.“
„Zavri oči.“
„Neotváraj!“ upozornila ma, „musíme počkať kým zaschne lepidlo, potom ich môžeš použiť aj na viackrát.“
„Ak to budem vedieť...“
„Ja som ich mala tiež iba raz na svadbe, a celý večer som si na ne zvykala. Otvor. Dobre?“
Bolo to zvláštne. Myslela som si, že ich nebudem vôbec cítiť, ale predsa len bolo to niečo neprirodzené a umelé.
„Zvyknem si,“ zažmurkala som, ako dôkaz.
„Fajn, takže niečo fialové, hm,“ obzrela sa okolo seba.
„Podrž,“ dala mi do rúk veľkú paletu s rôznymi očnými tieňmi. Krása. Mať tak všetky doma.
„Ešte očnú linku a bude to hotovo, lesk ti teraz nedám, aj tak by si to do večera ešte zotrela. Ale daj si taký jemne perleťový.“
„Jasné Jani, bude to super.“ Cítila som sa skvelo, keď sa každý o mňa tak pekne staral.
„Pozri sa na seba... môže byť?“ Natrčila mi zrkadlo pred tvár.
Umelé mihalnice, mi úplne zmenili oči. Dodali im hĺbku.
„Nádherné.“ Jedno slovo. Výstižné.
„Potom mi ukážeš fotky,“ zasmiala sa, „ a zabav sa aj za mňa.“
„Ďakujem moc.“
„No bež už.“ Zakývala mi, takže som mohla ísť. V meste som vybavila už všetko takže šup domov. Našťastie som nemusela ísť MHD, lebo vraj ešte by sa mi vrátila choroba a pokazila by som si vlasy. Ďakujem mami, že si prikázala ocovi aby pre mňa prišiel.
Doma som dolaďovala posledné detaily. Zbaliť si oblečenie, osprchovať sa, snažiť si nepokaziť účes, a neroztrhnúť silonky pri obliekaní. Často som sa na seba dívala do zrkadla. Viem, narcis. Ale tie umelé riasy mi totálne zmenili oči. Aj keď mi trochu prekážali.
„Mama!“ zvrieskla som na ňu z kúpeľne, „mne sa tá mihalnica odliepa!“
„Čo vyvádzaš, si ju znova prilep,“ pribehla za mnou, akoby sa nič nedialo. Ale dialo sa!
„Kde je to lepidlo?!“ S panikou som sa točila po celej kúpeľni.
„Ukáž.... veď ti to ani nie je vidieť,“ snažila sa ma upokojiť. Veľmi jej to nešlo.
„Akože nie? Sa pozri!!“ Skúmala som svoje profesionálne namaľované oko pred zrkadlom.
„Dones mi to lepidlo!“
Po pár minútach boja, sa mi to nakoniec podarilo vrátiť do pôvodnej verzie. Všetci sme boli spokojný. Hlavne ja. Musím mať všetko perfektné.
Stihla som sa ešte najesť svojich milovaných cestovín so syrovou omáčkou a oblečená stále v rifliach s piatimi taškami v rukách som bola pripravená na odchod.
„Uvidíme sa tam,“ rozlúčila sa so mnou mama s úsmevom. Oco mi išiel odniesť tašky do auta a už ma čakal.
„Tešíš sa?“ spýtala sa ma ešte pred zabuchnutí dverí.
„Ani nevieš ako...“ zamávala som jej a svižne zbehla dolu schodmi. Ešteže bývame na prízemí.
Samozrejme že sme mali trochu problém nájsť budovu, kde sa táto pre nás veľkolepá udalosť mala konať. Ale predsa. Na parkovisku som postretávala svoje spolužiačky a kamarátky. Všetky boli krásne.
„Naty, ahoj, už si zdravá?“ objala som sa silno so svojou naj kamarátkou.
„Nevidíš?“
„Krásna si.“ S úsmevom som jej kompliment vrátila.
„Dobrý deň,“ pozdravila som jej otca, ktorý práve vystúpil z auta.
„Tak čo pripravené?“
Obidve sme súhlasne prikývli.
„Aj ty máš tak veľa tašiek?“ zaujímala som sa, keď som videla ako vyťahuje z kufra celý náklad.
„Ešteže máme chlapov na nosenie,“ zasmiala som sa, keď som si všimla môjho otca ako sa snaží zobrať všetky naraz.
„Idem... počkaj, ja si to vezmem.“
Postupne som sa zvítala so všetkými svojimi spolužiakmi, ktorý fajčili pred vchodom, aj s tými ktorý sa ukladali v šatni. Nebola veľmi veľká, na to, koľko nás tam malo byť. A čo. Musela som sa ísť pozrieť do hlavnej sály. Vybrali sme si žltú výzdobu, takže celé to pekne ladilo. Návleky na stoličkách, stuhy cez stoly, sviečky, naleštené poháre, ovocné koše, zákusky, všetko bolo úžasné.
„Pekné však?“
Prikývla som. „Len sa mi to zdá malé, koľko nás bude dohromady?“
„Neboj nič, dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, a poď vraj sa máme ísť prezliecť na cvičný nástup.“
No to bolo rýchle. Mohla som sa prezliecť rovno doma. Ale nevadí. S obavami som sa zadívala na svoje čierne lodičky. Doma som v nich trénovala chôdzu, ale aj tak ma budú v nich tlačiť prsty.
„Máte vatu kočky?“ zháňala ju Dominika, ktorá mala tiež dilemu s topánkami ako ja.
Dobrý nápad. Oblepila som si päty, ale vata mi pomôže ešte viac.
„Ja mám,“ zdvihla do vzduchu celý balík Lenka.
„Môžem aj ja Lenuš?“
„Jasné, keď vám to pomôže.“ Prípravy vrcholili.
Naša slávnosť sa blížila závratnou rýchlosťou. Na tento deň sme všetci nedočkavo čakali. A konečne bol tu.
Komentáre