Michal ma vždy vodil po takých miestach kde som ešte nikdy nebola. Autom sa predsa dostaneš skoro všade. Okolie svojho mesta som nikdy nemala obehnuté toľko čo sním. Ani som netušila koľko pekných miest je tak blízko mňa, a predsa boli neprebádanou oblasťou. Až doteraz.
Zrazu prudko odbočil na štrkovú cestu, ktorá smerovala do lesa. Aspoň som si to napriek začínajúcej tme myslela. Popred naše auto prebehla srnka. Ešteže sme nešli tak rýchlo a Michal stihol zabrzdiť. Trochu ma hodilo dopredu.
„Tú som ti chcel ukázať.“ Zasmial sa a znova sme sa pohli. Vďaka za bezpečnostný pás. Inak by som mala na čele hrču.
Pozorovala som ho ako šoféruje. Páčilo sa mi aký suverénny a uvoľnený je pri tom. Aj ja by som tak chcela jazdiť. Občas sa na mňa na okamih pozrel a mnou vždy pri stretnutí našich očí prebehol akoby elektrický prúd. Taká silná príťažlivosť bola v priestore auta.
„Preťahuješ ma pohľadom,“ ozval sa po chvíli a ja som vyprskla do smiechu.
„Prosím?“ Neprestávala som sa smiať, ale od tej chvíle som sa na neho snažila dívať čo najmenej.
Až dokým nezastavil na našom obľúbenom mieste s výhľadom na osvetlené mesto. Nechali sme sa strhnúť silnou príťažlivosťou ktorá medzi nami vládla. Nechápala som aké erotické napätie bolo medzi nami. Ťažko mu odolať. Fakt. Toto sa nezažíva každý deň.
Komickým zistením neskôr, bolo že v okolí auta sa pohybovali ľudia a dokonca deti. Nechápala som čo tam robili. Asi sa šli len poprechádzať. Ešteže sa sklá autá zahmlili našimi roztúženými vzdychmi.
Ležala som mu na kolenách s prihlúplym úsmevom dokonale uvoľnená a uspokojená.
„Kto ma teraz vyzlieka pohľadom?“ vrátila som mu jeho provokujúcu otázku.
„Ty si už zlatko vyzlečená,“ uškrnul sa a vtisol mi dlhý bozk na pery.
„Pravda,“ zachichotala som sa, zavrela oči a nechala sa hladkať po vlasoch. Zbožňujem tieto chvíle.
Odviezol ma domov, elegantne zaparkoval priamo pred našu bránu ale ešte sa nám nechcelo rozlúčiť. Túžba nás ešte stále oboch spaľovala. Nemohli sme sa sami seba nabažiť. Cítila som sa geniálne. Šťastná, plná endorfínov a lásky. Skákala by som do výšky nebyť tých vysokých opätkov.
„Pá zlatko, ľúbim ťa,“ boli jeho posledné slová predtým než som zabuchla dvere na aute a pobrala sa domov. Idem sa ďalej usmievať. Lebo s úsmevom je život krajší.
Komentáre