Z nudy ma vytrhli prípravy na rande. Tretie v poradí. Auto tentoraz nechal zaparkované pred domom. Možno bude zavadzať našim keď prídu domov ale čert to ber.
Vtisla som mu pusu na privítanie. Pod uličnou lampou keď padali snehové vločky. Pekné.
„Poďme sa prejsť,“ chytila som ho za ruku a viedla. Niekam. O svojej orientácii už radšej pomlčím. Dostali sme sa veľmi ďaleko. Cez miliónovú štvrť s krásnymi domami ba až palácmi, osvetlených i svetielkami až k dreveným a zabudnutým chatkám poblíž lesa.
„Netuším kde sme zlato,“ pritisla som sa tesne k nemu keď sme stáli pri zasnežených ihličnanoch a dívali sa na tmavú cestu pred sebou, netušiac kam nás zavedie.
„Niekam sa dostaneme, neboj nič.“ Položil si bradu na moju hlavu a objal ma. Zacítila som jeho vôňu a pocítila v bruchu motýliky. Zavrela som oči a prestala vnímať svet. Len ja a on.
„Poď pôjdeme ešte vyššie,“ prerušil to božské ticho. Nedôverčivo som sa zadívala na cestu smerujúcu do kopca. Veľmi sa mi nechcelo.
„A trafíme potom naspať k autu?“ presmerovala som pohľad na neho. Zasmial sa a potiahol ma za ruku. Tak asi trafíme. Sledovala som prírodu okolo seba. Nikdy som tu nemala príležitosť sem ísť. Zasnežené cesty, strechy chatiek a ihličnanov boli všade navôkol. Žiadny ľudia či hluk. Iba pokoj. Len jeho horúca dlaň v tej mojej. A ten otrasný kopec, kvôli ktorému som sa zadychčala. Nuž kondicía nič moc.
Mužská orientácia nikdy nesklame, pretože sme bezpečne a bez zaváhania trafili naspäť k môjmu domu a jeho autu.
„Je ti zima? Poďme dovnútra.“ Žeby mi to trikrát pomohlo by som nepovedala. Keďže nenaštartoval v aute bolo takmer rovnako chladno ako von. S tým rozdielom, že tam nesnežilo. Triaslo ma tak si ma privinul na svoju hruď. „Hm, lepšie.“ Usmiala som sa aj keď to nemohol vidieť. Potom čo ma prestalo drgľovať a využili sme aj svoje pery zadíval sa na mňa s vážnou tvárou. Automaticky som sa zľakla. Čo mi chceš povedať? Určite videl moje zdesenie v očiach, pretože ma chytil za ruku a pevne stisol.
„Vieš Naty...“ Začína to báječne. Uprene som sa mu vpíjala do očí.
„Neuľahčuješ mi to ani teraz.“ Sklopila som teda oči a zadívala sa na naša spojené ruky. Akoby chlácholivo ma hladil po dlani.
„ Ešte k nášmu prvému, teda druhému stretnutiu... nie som zvyknutý na taký rýchly spád, zvyčajne sa to ukončí len pusou na rozlúčku, a ty...“ zdvihla som k nemu znova oči. Stíchol. Pohľadom som mu naznačila aby pokračoval. Aj keď jeho slová nemali pozitívny charakter.
„Teda... no... ty si ma išla zjesť pohľadom, tak som sa teda pridal.“ Myklo ma.
„Ja som zvyknutá na niečo iné...“ ozvala som sa po chvíli ticha odmeraným hlasom. Zahryzla som si do pery. V hrdle mi navrela hrča. Len neplač.
„Ten prvý krok som mal urobiť ja.“
„Aha,“ prikývla som sa pozrela na náš dom. Najradšej by som už bola tam. Vypadnúť z tohto auta bola vec ktorú som chcela urobiť. Ale Michal ma nemal v pláne pustiť. Asi čakal čo poviem.
Ale ja som mlčala. Naklonil sa ku mne a chcel mi dať pusu. Odtiahla som sa. Moja nálada klesala k bodu mrazu. Stačí zopár nepekných slov a nálada sa mi zmení akoby šibnutím čarovného prútika. Taká som.
„Nemala som sa na teba tak vrhnúť,“ priznala som, vyhýbajúc sa jeho pohľadu.
„Tak sme si padli do oka, asi to tak malo byť.“ Chytil ma za bradu a natočil mi tvár k sebe. Chcela som sa odvrátiť ale nepustil mi tvár z dlaní. Uprene sa mi díval do očí a tým spôsoboval v mojej hlave zmätok. Pritisol si pery na moje a ja som mu bozk opätovala. Myšlienkami som však bola inde.
„Netráp sa tým zlatko, mám ťa veľmi rád, nechcem aby si sa trápila.“ Jeho slová mali utíšiť moje rozlietané myšlienky ale veľmi mi to nepomáhalo.
„Aj ja teba mám rada.“
„Ja to viem, vyčítal som ti to z očí.“ Pohladil ma po brade.
„Naozaj?“ zatiahla som pochybovačne, „ani nevieš akej sú farby.“
„Je tu tma.“
„Ja viem aké máš ty,“ vzdorovito som mykla bradou. Konečne ma pustil.
„Ty to musíš vedieť, keď sa do nich tak zadívala.“
„Uhm.“ Znova som ho pobozkala. „Pusa na rozlúčku. Tak ako si zvyknutý.“ Schmatla som kabelku a než stihol niečo povedať rýchlo som zabuchla za sebou dvere na aute. Rozrazila som zamrznutú bráničku a bez toho aby som sa obzrela som sa stratila za múrmi domu. Už na schodoch sa mi pustili slzy. Cítila som sa ako nadržaná krava, ktorá ho vlastne k tomu všetkému donútila. Ako šelma a on moja korisť. Hnevala som sa samu na seba a po lícach mi stekali slzy.
Rodičia sa zľakli keď uvideli že plačem. „Čo ti urobil?“ Pribehli obaja do mojej izby, kde som si rezignovane sadla na posteľ. „Nič,“ zadržala som vzlyk a dívala sa do zeme.
„Z rande máš chodiť vysmiata, tak čo sa stalo?“ Mykla som nepokojne plecami a schúlila sa do klbka. Nechali ma tak. Pokazila som to celé už od začiatku! Ja som mu dala impulz on sa chytil. Prečo som urobila prvý krok?! Asi stále žijeme v stredoveku kde musí baba vyčkávať. Uhm, dobre vedieť.
Komentáre
"nadrzane" baby su zlate