Čo píše život teenagera

„Čo si taká vysmiata?“ zaujímal sa a dotkol sa mojich pier.

„Tak som... lebo ťa vidím,“ neprestávala som sa usmievať.

Išli sme sa prejsť, ruka v ruke, a najmä sme sa viac rozprávali, tak ako som chcela.

„Dnes klopkáš, to sa mi páči.“ Veru. Aj keď opätky zvyčajne nenosievam, v teniskách som mala obavy že sa mu nebudem páčiť a necítila som sa tak sebavedome. Pohodlne, ale nebolo to ono.  A takto som aspoň bola v jeho výške.  Zastali sme a objímali sme sa. Bola už tma takže som si len užívala jeho blízkosť.

„Pekne voniaš,“ uznal, keď sa nadýchol mojich vlasov.

„Ja viem,“ usmiala som sa a dala mu pusu, „ ty ako voniaš?“

Zhlboka som sa nadýchla jeho krku. „Mám novú voňavku, včera mi iba prišla.“

„Môže to byť...“ Keďže som závislá na vôňach, musela som si zaboriť nos a vdychovať ho.

Boleli ma trochu nohy, naozaj opätky nie sú veľmi pohodlné. Ale ide o zvyk. Musím trénovať.

„Poďme si niekam sadnúť,“ zakňučala som ako šteniatko.

„ A kde sú tu lavičky? Ty tu bývaš.“ Stále sme sa pohybovali v okolí môjho bydliska.

Hľadanie nebolo úspešné. Víkend rovná sa všetky lavičky obsadené mladými aj staršími.

„To je bez šance...“ radšej som ho znova objala a on ma silno stisol.

„Tak postojíme.“ Tak sme opäť stáli. Nalepení tesne na seba. Príjemná pauza.

„Už viem kam pôjdeme!“ Odhodlane som ho potiahla za ruku. Nechal sa viesť.

Na tom mieste som bola kedysi tiež s istým chalanom. Bolo to blízko, bolo tam súkromie aj možnosť na sedenie. Ideálne miesto. Trochu som ale zabudla, že už je chladnejšie, takže nebolo to úplne ono.

Sedieť som nechcela. Tak som sa aspoň  opierala a on ma hrial.

Dnes zvolil inú taktiku. Pomaly ďalej zájdeš. Hoci ho to isto pokúšalo, pretože znova zablúdil nižšie so snahou o rozopnutie gombíka a zipsu.

„Majú sa radary znova zapnúť?“

„Len skúšam či nie sú náhodou pokazené,“ zasmial sa a ruky odtiahol.

" Trochu boli, ale už sú opravené,“ uviedla som ho do obrazu.

„Škoda... tak nabudúce.“ Neznelo to zas príliš sklamane. Aj keď isto by ho to potešilo.

Očividne ide za svojim cieľom. A myslím, že ho aj dosiahne. Nie sa zmení na áno. V pravý čas. Bola som šťastná. Fakt. On sa tiež neprestával usmievať a dotýkať sa ma.

„Máš studené ruky...“

„Tak to si ich musím zohriať... chytil ma za ruku.

„To ti nepomôže,“ trochu som ho provokovala.

„Viem kde máš horúco,“ šibalsky sa usmial a ruky mu stúpali od kolien vyššie a vyššie. Trochu som nohy od seba odtiahla. To využil.

„Lepšie?“ vyzvedala som, načo ma ako odpoveď pobozkal. Na ústa. Na nos. Na čelo.

Začala som sa smiať.

„Čo je?“

„Len mi napadlo, že aj oco mi dáva pusu na čelo. Takže bola taká otcovská.“

„Tak takto je to lepšie?“ Znovu pery na pery. Prikývla som a pritisla si ho k sebe. Za zadok a on ruky preniesol na môj pás. Cítila som jeho horúce miesto. To sa mi dosť páčilo.A zároveň som sa roztápala v jeho objatí.

Rozoznel sa mi zrazu mobil. Kto čo chce? Ale to bola len kamarátka. Som jej vlastne neodzvonila. No nič.

„To čo máš za zvonenie?“

„Najlepšie. Nejaký problém?“

„Ani náhodou, len sa zaujímam, že čo počúvaš.“

„Všetko...“ chcela som schovať mobil znova do kabelky, keď ma zastavil. Nerada dávam svoj mobil niekomu inému do rúk. Ale tak spravila som výnimku.

„Ukáž čo tam máš za hudbu.“

„To aj tak nebudeš poznať,“ namietla som, ale vložila som mu ho do dlane.

„Ja poznám všetko.“ Začalo to hrať. „Toto je dobrá pesnička,“ uznal. Typicky tanečná vec.

Preklikával pesničky. Keď tam našiel meno istého speváka zo speváckej súťaže, ktorého milovali pätnástky, zasmial sa.

„To si nevidel,“ zakryla som mu oči. Vybral nejakú inú, a nechaj ju hrať. Už sa nevenoval mobilu, ale zase mne. Keďže to bola znova tanečná vec, tá ma nikdy nenechá chladnú. Podupkávala som si do rytmu a krútila bokmi. Potom to ale skočilo na romantickú vec. Adele – Someone like you. Poznáte? Určite áno.

Nádherný song plný citu. Jeden z mojich obľúbených. A potom nastal okamih, ktorý by som zaradila do jedného z tých top. Byť v objatí a tesnej blízkosti (pre mňa) dokonalého chalana a zároveň počúvať túto geniálnu pesničku. Keď skončila, a precitla som znova do reality, mrkla som na hodinky.

„Do kelu, už je neskoro musím ísť domov!“

„Ten čas s tebou ale letí,“ povzdychla som si. Ale nemala som na výber.

 Odprevadil ma znovu až ku vchodu.

„Budeš už vedieť kde bývam?“ opýtala som sa, keď sme sa šli rozlúčiť.

„Budem si to isto pamätať. Aby som trafil.“

„To by si mal... raz prekročíš aj vchod tohto paneláku.“ Musela som ho čímsi naladiť na ďalšie stretnutie.

„Zavoláš mi či ako?“ Znova použil to jeho obľúbené „či“.

„Uvidím...“ povedala som neurčito, pričom bolo jasné že ÁNO!

„Tak sladké sny,“ ešte bozk, neochotné púšťanie rúk, ale už som naozaj musela ísť.

    Domov som znova prišla vysmiata. S úľavou som si vyzula topánočky, a tešila sa na ďalšie stretnutie. A samozrejme aj na posteľ. Kde ešte stále budem spať sama. Dočkám sa isto aj zmeny.

    Zaspala som takmer okamžite.