Večer som si znova písala s Lukášom. Ďalší ťažko dosiahnuteľný chalan. Takže znova nič.
Ešte ma aj provokoval. Nedráždi hada bosou nohou!
Milujem košele na chalanoch. Nejako som sa mu o tom zmenila.
„Naozaj? Tak to si na naše stretnutie dám košeľu a uvidíme čo to s tebou spraví.“
„Takéto silné zbrane na mňa skúšaš? Ty provokatér.“
„Tak ako inak. Najväčšie.“
„A chceš risknúť že sa na teba vrhnem?“
„Veľmi rád toto riziko podstúpim.“
„A keď to urobím a ma odstrčíš, hanba hneď na privítanie.“
„No neviem, či by som ťa dokázal odstrčiť, až takú silnú vôľu nemám.“ Ani ja nie, chlapec ani ja. Hneď ako sa dostanem do blízkosti nejakého chalana, tak za seba neručím.
Bola som rozhodnutá ísť za ním. Viem, trochu riskantné ísť do neznámeho mesta na stretnutie s neznámym chalanom. Čo ak je to nejaký zvrhlík, úchyl a maniak? Riziko tam bolo. Ale nízke. Tak som si to vyrátala. Uvidím ho, budem ho počuť, dotknem sa ho... ale čo potom? Ako sa budeme vídať? Možno to bude jeden krát a dosť, nikdy nevieš. Budúcnosť ukáže.
Teraz v prítomnosti, mi mysľou behala len jediná vec ... I need a man!
Komentáre