Internetové flirtovanie pokračovalo aj nasledujúce dni. Bol to neefektívne strávený čas, len tak ťukať do klávesnice a písať si o veciach ktoré sa nikdy nestanú. Teda, podľa chlapca raz áno. V budúcnosti. Čo ma po nej, ja žijem tu a teraz. Ale rozumeli sme si.
Vraj by nikdy nedovolil aby sa mi niečo stalo. Staral by sa o mňa ako o princeznú, rozmaznával by ma. Strávili by sme dlhé hodiny pri spoločnom relaxačnom kúpaní a minuli veľa vody. A vraj mám na neho pred spaním myslieť. Najhoršie na tom bolo, že som niekedy myslela na chalana ktorého som nikdy nevidela viac ako na svojho priateľa. A to mi prišlo... nevhodné.
Chlapov nikdy nie je dosť, preto som sa tešila aj z prítomnosti nášho chutného robotníka s iskrivými modrými očami, do ktorých som sa vždy pri stretnutí rada dívala. A čo že sme nikdy neprehodili viac než pár slov, úsmevov a pozdravov. Vždy mi dokázal zlepšiť náladu. Niečím ma priťahoval. Ale to niečo som nevedela definovať.
Viem čím ma priťahoval vzdialený chlapec z Brna, tajomnosťou, tým že sa nikdy nestretneme a nikdy nebude môj. Michal, terajší priateľ, tam to bolo jasné. Bol môj, ľúbila som ho. A on mi chýbal najviac.
Kamarát mi povedal, vraj nemám rozmieňať svoje city na drobné. Niekedy sa musím rozhodnúť medzi dvomi možnosťami, stým že odmietnutím jednej osoby spôsobím smútok. Nechcela som však nikomu ublížiť.
Delím svoje city? Dá sa ľúbiť dvoch naraz? Dá sa vôbec zaľúbiť do osoby, ktorú ste nikdy nevideli?
Komentáre
Dúfam že to poviem dostatočne
Ak sa ten tvoj fyzický dozvie o tom tvojom virtuálnom, napíšeš nám aký je svet zlý a krutý, lebo ťa nechali obidvaja?
Nie
tak potom