Nešla som do školy. Mala som kľúče ešte od nášho bytu a vedela som, že tam ešte noví majitelia nebývajú. Otec ma tam zaviezol, keď včera znova videl moje slzy. Nemal veľmi na výber.
„Konečne teplá voda!“ Normálne som sa tešila z toho, že ide. Nikdy by som si nebola pomyslela že sa budem radovať z takejto banality. Nevážime to čo máme, dokým o to neprídeme. Veru pravda.
Zbavila som sa laku a trblietavých somarín z vlasov, po niekoľkých dňoch. Úľava. Zabudla som si fén, takže som si vlasy musela usušiť elektrickým ohrievačom. Núdzový stav si vyžaduje núdzové riešenia. A verte či nie, vysušilo mi ich možno rýchlejšie ako normálnym fénom.
Do školy som prišla až na tretiu hodinu. S prázdnymi rukami.
„Prepáčte, musím si ísť po knihy do skrinky.“ Tak znova dole a hore. Po schodoch, po schodoch poznávam poschodia...
„Ty si iba teraz vstala Naty?“ bola prvá otázka, keď som sa už s potrebnými učebnicami usadila do lavice. Iba som mávla rukou. To by bolo na dlhé vysvetľovanie. Ale moje vlasy asi vyzerali ako po zobudení. Bolo mi to jedno. Hlavne že sú konečne umyté.
Po škole som znova nechcela ísť „domov“. Preto som išla do mesta. Na nákupy. Rodičia mi dali peniaze. Nejako si to u mňa museli predsa vyžehliť. Vbehla som do novej bižutérie, ktorú otvorili len pred nedávnom. Bola som zaťažená na rôzne doplnky. So záujmom som si prezerala trblietavé náušnice a nevedela sa rozhodnúť ktoré sú tie naj. Všetky. Nejako intuitívne som sa otočila. A tam Lukáš. To by bolo ešte v poriadku, kebyže sa hneď vedľa neho nezjaví Martin. Zasa!! Predtým som ho vôbec nestretávala a teraz za jeden týždeň už druhý krát! Za čo ma trestáte?!
Lukáš, jeho najlepší kamarát, ma s úsmevom pozdravil. Ja som však zrak upierala do tých modrých očí. Ako mnohokrát predtým. Ale bol tu rozdiel. Znova to bol uprený pohľad, ale nie láskyplný. Neviem ako by som vám ho opísala. Prekvapený. Áno. Ani jeden z nás nečakal že sa tu stretneme.
„Čo nakupuješ Naty?“ zaujímal sa Lukáš. Hm, zaujímavé že si stále pamätá moje meno. Stretli sme sa iba raz.
„Len tak pozerám, čo ty?“ Automaticky som prešla do jednotného čísla. Martin bol pre mňa vzduch. Nebrala som jeho existenciu v obchode na vedomie.
„Ale, náušnice na stužkovú. Čo povieš na tieto?“ Ukázal mi drobné ružové diamanty. „Budú sa mi hodiť k ružovej košeli nie?“ Len som prikývla. Znova mi pohľad zablúdil na Martina. Tváril sa akoby mal sto chutí čo najrýchlejšie vypadnúť preč. Tak blízko bol k dverám. Čo najďalej odo mňa.
„Hej Martin, ty si vezmeš fialové?“ otočil sa Lukáš k nemu.
Nepočula som čo povedal. Asi len prikývol. Hm fialové. Jasné, k tej košeli z ktorej som bola hotová. A ktorá by sa hodila k mojim šatám. Pretože on mal ísť so mnou na stužkovú. A ja na jeho. Aké je to teraz už nereálne. Zatvárila som sa kyslo.
„Ty tu aj predávaš či len nakupuješ?“ znova sa Lukáš venoval mne. Nikde sme totiž nevideli predavačku.
„Nie, ja nakupujem rovnako ako ty.“ Venovala som mu úsmev. Kde je tá predavačka? Už nech radšej obaja vypadnú!
„Ale už nie na stužkovú,“ zahľadel sa na zelenú stužku, ktorú som si pripla na kabát a s hrdosťou ju nosila.
„My máme tento piatok...“ Vyzeralo že sa na to teší. Iste, veľa chľastu.
„Ja viem...“ zamrmlala som. Konečne prišla predavačka a mohli zaplatiť.
„Tak sa maj Naty, rád som ťa videl...“ zamával mi. Martin už bol medzi dverami. Možno zašomral pozdrav ale ten skôr patril obsluhe než mne.
„Uži si stužkovú,“ zaželala som mu. Žmurkol na mňa. Hm. Bohvie či ešte stále chodí s Jankou. Viem, že mali ísť na stužkovú spolu. Ako aj my. Smiešne. Sviniar. Koľko báb za ten čas stihol obalamutiť? Aká nepríjemná náhoda, že sme sa znova stretli.
Neviem čo to bol za deň, ale hviezdy mi nepriali. V autobuse sme sa stretli znova. Našťastie v dostatočnej vzdialenosti od seba. Vďaka za ten dav ľudí. Stretla som aj spolužiaka ešte zo základnej školy. Nevedela som si prv spomenúť na meno, veľmi sme sa spolu totiž nerozprávali. Preto ma prekvapilo, keď ma oslovil. To bolo príjemné. Aj Lukáš bol milý. Ale tam to končí. Martina stretávať teda už nemusím. Môžete to prosím tam hore nejako zariadiť? Budem vďačná.
Komentáre