„Určite nám to pôjde aj naostro, pred rodičmi,“ ubezpečovala som ju, keď sa tvárila pobavene. Veď je to len kúsok. Určite. Tentoraz som pre zmenu uisťovala samú seba.
Dohadovanie sa s našim DJ-om, ktorý mal ešte so sebou mladého pomocníka. Hm. Náhodou sa nám stretli pohľady. Milý.Príhovor pre rodičov bolo tiež treba nacvičiť. Počula som ho po prvý krát, keďže posledný týždeň nácviku som preležala s chorobou v posteli doma. Prekvapilo ma, koľko báb bolo dojatých a to bol len nácvik. Radšej som veľmi nepočúvala, nechcela som sa rozmazať.
„Kto je prvý v abecede?“ zaujímal sa DJ.
To by som sa mala asi ozvať, keďže som to ja. Zdvihla som ruku.
„Takže, keď pustím hudbu a poviem tvoje meno, pristúpiš k triednemu profesorovi...“ S vratkými opätkami som k nemu pomaly prišla. DJ ho práve zastupoval. Náš profesor ešte nedorazil. Celý on. „Podáte si ruky, pozrieš sa do objektívu fotografky,“ usmiala som sa na dámu s kvalitným fotoaparátom, „triedny sa popozerá do výstrihu,“ zaškeril sa DJ, rýchlo som sa mrkla na svoje šaty. Predsa som ho zmenšila! ...“a pripne ti stužku, potom si zapáliš sviečku, ukloníš sa a zaradíš sa naspäť do radu.“ Všetko som urobila ako mi povedal. Však skúška nie?
Chceli sme si zopakovať aj program, ale tlačil nás čas. Prvý rodičia a profesori sa pomaly začali schádzať. Chcela som si vyzuť tie vysoké topánky, ale išli sme sa fotiť. Tak nech na fotke vyzerám k svetu. Opätky robia divy s nohami. Fakt. Čakali sme na príchod svojich rodičov, ktorých sme potom usadili na tie správne miesta. Mali sme všetci pekne menovky. Aby nevznikli nejaké nezhody.
„Vyzerá, že je všetko pripravené,“ zhodnotil náš triedny, ktorý konečne dorazil.
Nervózne sme postávali pred dverami do hlavnej sály.
„Konečne je to tu baby.“ Všetci sme s očakávaním skvelej zábavy a vydareného večera, čakali na prvé tóny našej úvodnej skladby na nástup.
„Pravou nohou však Domča?“ uisťovala som sa keď sme sa blížili na rad.
Videla som plnú sálu ľudí. Rodičia, súrodenci, partneri, partnerky a profesori. A uprostred sály my. Naša elitná 4. B trieda. Pozrela som sa na našich. S hrdosťou v očiach sa na mňa pozerali.
„A pravá...“ šepla mi moja najlepšia spolu sediaca keď sme už mali ísť. Naostro! Všetko naostro!
Zvládli sme to prejsť. Najprv nás čakali formality, až potom zábava. Takže príhovor pani riaditeľky, triedneho profesora, náš príhovor, kde sa opäť väčšina z nás neubránila slzám. Ani ja priznávam. Ale zavadzali mi tie hlúpe umelé riasy. Preto mi začali slziť oči. Ale nie. Bol to naozaj pekný príhovor. A potom sa spustila dohodnutá hudba. Klavír z nejakého filmu. A začula som svoje meno...
Dostala som svoju stužku ako prvá! Niekedy je to výhoda mať priezvisko na B. Keď som zapaľovala svoju sviečku, myslela som si že sa mi nechytí. Všetci sa na mňa pozerali. Ale toto bola moja chvíľa, takže som ich ani veľmi nevnímala. Keď konečne moja modrá sviečka zbĺkla ohňom, sfúkla som špajdľu aj keď tam bol pripravený pohárik s vodou. To som si nenacvičila! A nech. Nejako krivo som sa uklonila, zaznel potlesk, cvaknutie blesku a s hlavou hrdo vztýčenou som sa vrátila na svoje miesto v rade. Zvládla som to! Kamarátky ma obdarili úsmevom a už išla ďalšia v poradí. Pozrela som sa na svoju zelenú stužku. Už je zo mňa maturantka!
Tie topánky ma mučili po celú tú dobu čo som tam stála. Nesmeli sme sa veľmi hýbať, ale mne to bolo jedno. Prestupovala som z miesta na miesto. Vymieňala si bolestivé pohľady s každou babou, ktorá mala vysoké topánky. Hrala sa s prsteňom na ruke. Musela som čakať kým všetci z nás dostanú svoje stužky. Potlesk, náš spev, usádzanie sa za stôl. Chvíľková úľava pre nohy, príhovor za všetkých rodičov, prípitok a znova šup na parket. Ide sa tancovať! Rodičovský tanec bol komický. Oco ma tak zvŕtal že sa mi krížili nohy. Nebolo možné tancovať rýchlo v tých prekliatych topánkach. Dneska si ešte kvôli nim ponadávam. A tá pesnička bola nekonečná. Fakt som nevládala.
Odmenou za zvládnuté formality bola večera. Počas choroby som toho veľa nepojedla, takže som sa potešila normálnemu a chutne vyzerajúcemu jedlu. Trochu trvalo kým sa jedlo dostalo k nám, pretože najprv museli obslúžiť rodičov. Čo bolo celkom nepremyslené, pretože nás súril čas. My sme sa museli prezliecť na program. Ale čert to ber. Na zabavenie rodičov DJ pustil video ktoré sme natáčali ešte pred stužkovou. Kúsok som stihla aj vidieť. Ale potom sme už nestíhali nič. Chaos v šatni, prezliekanie sa podľa čísel, ktoré nasledovali. Každá scénka si predsa vyžadovala iný kostým. Ani neviem ako to všetko zbehlo, už sme mali záverečnú scénu. Program bol úspešné za nami, na rade už bola iba zábava do rána bieleho. Na retro pesničky veľmi netancujem, takže som sa venovala debatám s ľuďmi ktorých som vyše týždňa nevidela. Spokojná že nemám na nohách ihličky, ale baleríny, že všetko prebehlo tak ako sme si naplánovali, ak nie ešte lepšie a že je to veľmi dôležitý deň v živote študenta. Veľmi.
Tombola s vtipnými cenami, polnočný súd, kde lietali črepy zo džbánu, a kde sa mi znova podarilo oliať sa šampusom. Do kamery samozrejme. Staré hitovky, na ktoré som sa odhodlala ísť tancovať až po niekoľkých pohárikoch. Na to že ma kamarátkin priateľ ochotne dvíhal zo zeme, keď sa mi podarilo ísť až totálne „na kolená“, budem ešte dlho spomínať. Však tak sa to tam spievalo. Dočkala som sa ja tých moderných vecí, takže som konečne bola aj ja vo svojom živle. Až dokým nenastal čas odísť. Stihla som si ešte omakať vypracované telo svojho kamaráta, ktorého som nevidela už roky, ochutnať švédske stoly a vyfajčiť jednu cigaretku vonku v tej zime. Len jednu fakt. Ja inak nefajčím.
Unavená ale spokojná som prišla už za svetla domov. Skvelá akcia. Ale aj náročná, kebyže si ju mám znova zopakovať tak určite. Ale až o taký mesiac. Top večer! Veľký deň S!
Komentáre
Ak by som