Čo s načatým večerom? Nechcelo sa mi trčať doma. Prvá alternatíva bol samozrejme Martin. Ale čert ho ber. Nemohol prísť, takže som musela vymyslieť niečo iné... Ha, možno si našiel nejakú pipku čo mu hneď dá. Alebo tak. Otravná myšlienka. Veľmi.
Spomenula som si ale na Jakuba. Na svojho najlepšieho kamaráta ešte z detských čias. Tá jeho akcia v klube. Vtedy ma to nezaujímalo, a vďaka tomu som zažila žiarlivostnú scénu, tentoraz by to ale padlo vhod. Vytočila som jeho číslo.
„Jakub? Ahoj!“
Musela som kričať do telefónu, pretože sa očividne už v klube nachádzal. Hudba hučala na plné gule.
„Halo? Kto je tam?“
„Jakub! Tu je Naty, počuješ ma?“
„Natálka? Počkaj musím vypadnúť z tohto hurhaja.“
Chvíľu som počula iba rev hudby a Jakubove „dovolíš, idem“ alebo menej slušné „uhnite mi z cesty“.
„Už som von! Čo potrebuješ moja? Chýba ti starý kamarát?“ zasmial sa.
Drinky sa tam točili určite vo veľkom.
„Si ma prekukol! Najviac. Nájdeš si dnes čas na mňa?“
„Chceš prísť? Výborne, budem len rád. Počkaj, a vieš kde to je?“
„Poznám predsa naše kluby!“
„Aj tak... radšej by som po teba prišiel.“
„Nemôžeš šoférovať, veď si pil Kubo!“ namietla som.
„Ja sa rád prejdem kvôli tebe...alebo zoženiem odvoz.“ O tom som silno pochybovala. Nájde tam niekoho triezveho?
„Hej Jano odvezieš ma za jednou kočkou?“ zakričal zrazu až ma zabolelo ucho. Odtiahla som mobil do bezpečnejšej vzdialenosti. Niekto známy sa mu tam náhodou musel priplietol do cesty. Čakala som kým sa mi bude venovať. Počula som iba šum hlasov, očividne sa dohadovali.
„Jasné, kúpim ti potom pivo...“ znova Jakub. A znova to neadresoval mne.
„Naty o dvadsať minút sme u teba. Tak sa priprav kočka.“
„Ja som vždy pripravená!“ zakričala som, lebo znova sa zvyšovala intenzita hudby. Vracal sa asi naspäť dovnútra.
„Uvidíme...“ bolo posledné čo som počula, lebo spojenie sa ukončilo. Vypol ma. Drzý to chlapec.
Ale bol presný ako hodinky. Vychádzala som z vchodu, práve keď na ulici zastala zelená Škoda Fabia.
Privítal ma silným objatím a pusou na líce. Zacítila som pach alkoholu. Jasné.
„Čo si sa tak rozhodla?“ zaujímal sa, a nadšene ma ťahal za ruku do auta. Sadol si ku mne dozadu.
„Toto je Janči, náš šofér pre dnešok, a toto Natálka,“ predstavil nás a ja som v spätnom zrkadle zazrela jeho úsmev. Nepripadal mi úplne triezvy, ale bol na tom lepšie než Jakub.
„Ťa vytiahol zo žúru čo?“ chcela som konverzovať.
„Žiadny problém, mám u neho za to dve pivá,“ zasmial sa a auto sa pohlo.
„Hej, aké dve?“ protestoval Jakub a štuchol ho do ramena.
„Pre mňa a tu pre našu slečnu,“ vynašiel sa. Zasmiala som sa.
Jakub sa radšej oprel dozadu a nechaj ho šoférovať. Ruku si prehodil cez sedadlo, takže kebyže sa opriem, objíme ma. Preto som radšej ostala naklonená k šoférovi.
„Ja ti to pivo prenechám, za to že si bol ochotný trepať sa za mnou.“
„Ale čoby, stálo to za to. Takú kočku nevozím každý deň,“ znova sa zasmial a a zapálil si cigaretu. Zmraštila som nos. Cigaretám som neholdovala. Aspoň že otvoril okno.
„Ako to, že som ťa ešte s Jakubom nevidel?... Jakub si ju skrývaš iba pre seba?“ natočil sa k nám dozadu.
„Ruky preč Jano, máš tam v klube frajerku.“
Zdvihol ruky z volantu v obrannom geste. „Len konverzujem.“
„Tak mlč a šoféruj!“ zvrieskol na neho, až ma myklo. Nechápavo som na neho pozrela. Pohľad mi opätoval a venoval mi aj pokrivený úsmev.
„Prepáč...“ poklepal rukou po sedadle, čím naznačil aby som sa oprela. Nemala som teda na výber. Cítila som jeho veľkú dlaň na pleci. Bola ťažká a zovretie trochu bolestivé. Jakub bol plný sily. A niekedy ju nevedel ovládať.
„Stojí to tam za to? Nieže sa tam trepem zbytočne,“ ozvala som sa, po chvíli mlčania.
„Skvelá akcia, uvidíš.“ To bolo stručné. „Zoznámim ťa s kamarátmi, potešia sa.“
„Už sa neviem dočkať,“ odvetila som, a radšej sa zadívala von oknom. Aj keď tam panovala iba tma. Sem tam ju nejaké auto preťalo lúčmi svetla.
„Vážení, vystupovať!“ Zahlásil náš šofér, po pätnástich minútach jazdy.
Rýchlo som sa vyhrnula z auta. Pred klubom postávali značne podgurážený ľudia, čakajúce taxíky, či olizujúce sa páriky. Počula som pripitý smiech a aj hudbu, znejúcu z vnútra podniku.
„Ďakujeme za odvoz Džony!“ zvolal Jakub a zatresol dvere na aute. Ja som mu už iba zakývala.
„Pripravená Naty?“ objal ma okolo pliec, keď sme vchádzali do vnútra.
Hudba zvýšila decibely okamžite po otvorení dvier. Ovalil ma dusný, zafajčený vzduch. Paráda. Bolo úplne plno. Všade sa hmýrili ľudia. Tancovali v rytme muziky, popíjali drinky, fajčili a smiali sa. Pohodová atmosféra. Keď sme prechádzali okolo baru, Jakub kývol na barmana.
„Dve pivá?“ zasmiala som sa a uhla sa prechádzajúcej dvojici. Blondínka s nejakým playboyom. Nevšímala som si ich.
„Dve vodky, zlato,“ informoval ma Jakub, načo som zvraštila tvár. Nemala som na to chuť.
„A džús je kde?“
„Všetko bude, neboj nič, poď tam sú naši.“ Dotiahol ma k veľkému stolu, ktorý bol zaprataný teda všeličím. Pivové fľašky, prázdne poháre so slamkami, škatuľky cigariet, plné popolníky ohorkov.
„Privítajte Natálku!“ zreval Jakub, aby si získal ich pozornosť.
Okamžite sa otočilo asi šesť hláv a niektorí si ma už zvedavo obzerali. Iní stále nechápavo čumeli na Jakuba.
„Ahoj, ja som Marek!“ postavil sa vysoký chalan celý v čiernom. Zaujala ma jeho náušnica v uchu. Tunel. Ryšavé vlasy na ňom dosť kričali. Ale bol milý. Dostala som pusu na privítanie. A ďalšiu od Dávida, nižšieho, bucľatého s vyčesaným kohútom a pekným úsmevom, Lucie, dlhonohej krásavici v minisukni a bláznivých účesom, Denisy, ktorá akoby do partie nezapadala, bola až príliš normálna a a Stana, ktorý ma potom už iba prehliadal. Bola to hlučná a veselá partia. Cítila som sa s nimi skvelo, a Jakub sa mi ustavične venoval. Nebol odo mňa nikdy vzdialený viac ako na pol metra.
„Prečo si to myslíš? Podobáme sa?“ zasmiala som sa.
„To nie, len že máme zakázané baliť členov jeho rodiny,“ žmurkol na mňa a odpil si z piva.
„Dá sa povedať, že je ako môj brat.“ To bola pravda.
„Takže nie si?“ uisťoval sa a úsmev sa mu ešte viac rozšíril. Pekné zuby mal. To vedel. „Čo piješ?“
„Džús,“ ukázala som mu na pohár pred sebou. To že tam bola aj vodka, vedieť nemusel.
„Neblázni! Tu máš, daj si pivo!“ schmatol poloprázdnu fľašku zo stola.
„Z toho ma príliš neopiješ,“ zachichotala som sa a radšej sa znova napila zo svojho. Toto bol už asi tretí pohár, takže som začínala pociťovať aj jeho účinky. Všetko mi prišlo vtipné. A nič ma netrápilo.
„Donesiem Ti nové,“ zdvihol sa k baru, takže som osamela.
Okamžite si ku mne prisadla Denisa. Vyzerala trochu ako sivá myška, ale pritom bola naozaj pekná. Veľké mandľové oči a tmavé vlasy jej splývali na pleciach. Primerané prsia. Radšej som zdvihla pohľad do jej očí. „Bavíš sa?“ opýtala som sa jej.
„V pohode, Lucia ma vytiahla trochu von, lebo vraj podľa nej nikam poriadne nechodím.“ Aj som si myslela.
„Občas treba zmeniť vzduch,“ povzbudivo som k nej zdvihla pohár, nech sa aj ona napije. Pivo tu bolo v kurze.
„To hej... len nie som tu vo svojej koži,“ priznala a stiahla plecia.
„Skús sa odviazať! Poďme tancovať,“ potiahla som ju za ruku. Neochotne sa zdvihla.
„Hej, hej kam ideš?“ to sa vrátil práve Dávid aj s pivom v ruke.
„Ja sa ti vrátim,“ zaklipkala som mihalnicami a pobrala sa aj s novou známou na parket. Predrať sa davom bol trochu problém, pretože všade to bolo telo na telo. Ale treba mať ostré lakte. Tanec je to najlepšie, vždy mi zlepší náladu, hoci moja nálada bola skvelá. A myslím, že aj Denisa sa viac uvoľnila. Pocítila som niečie ruky na svojom páse. Zvrtla som sa, ale to bol iba Dávid. Hm, ten je nejaký neodbytný. „Kde je Jakub?“ zakričala som mu do ucha, načo iba mykol plecami. Pritisol sa tesne na mňa, čo už ale bolo príliš. Stiahla som mu ruky dole a odstúpila. Ukázala som na priestor medzi nami, čo pochopil. A nechal ma tak.
Išla som potom na toaletu, kde bol nekonečný rad. Ako vždy. A tam niekde na chodbe, som znova stretla Jakuba.
„My sa často stretávame na záchodoch,“ zazubil sa.
„A to nechodíme na spoločné.“
„Neotravujú ťa chalani?“ zaujímal sa.
„Vôbec, sú veľmi fajn.“ Dávida som vynechala, však v podstate nič nerobil.
„Zatancujeme si?“ navrhla som, „som zvedavá, ako sa vieš hýbať.“
„Budeš žasnúť!“ potiahol ma teda na parket. Ako naschvál, však po doznení tanečnej pesničky, pustili pomalý song. Trochu som primrzla, nevedela som čo robiť. Už som chcela odísť k stolu, keď ma Jakub chytil za ruku.
„Bojíš sa že ti postúpam po prstoch?“ pritiahol si ma k sebe. Výškový rozdiel bol komický. Položila som si teda hlavu na jeho hruď a nechala sa ním viesť.
„Prekvapivo, ti to ide. Trénuješ doma?“ podpichla som ho.
„To ovládam, ešte z venčeka,“ sklonil sa ku mne a odhrnul mi neposlušné vlasy z tváre. Jeho pery boli na okamih tak veľmi blízko. Zmĺka som. Bola to príjemná chvíľa, ale keď pesnička dohrala, rýchlo som sa od neho odtiahla. Asi až príliš.
„Čo pálim?“ všimol si moju reakciu.
„Uhm, som smädná.“ Pobrala som sa teda radšej ku stolu. Kde ale ako naschvál nikto nebol. Žeby chalani vytiahli na parket svoje priateľky? Očividne. Jakub si ku mne prisadol. Blízko. Dotýkali sme sa kolenami, a naozaj som mala pocit, akoby ma jeho dotyk spaľoval.
„Som rád, že si dnes prišla.“ Napila som sa príliš prudko, až mi zabehlo. Keď ma ale chcel Jakub pobúchať po chrbte uhla som sa mu.
„Dolámal by si mi kosti,“ vysvetlila som, stále pridusene.
„Bojíš sa ma?“ zachmúril sa.
„Si veľký, svalnatý... ja som krehká a drobná.“
„Ja to viem... nikdy by som ti neublížil,“ pohladil ma po tvári. Pocítila som zimomriavky.
Prečo na mňa tak pôsobil? Konečne ma prestalo dusiť.
„Môžeme ísť znova tancovať?“
„Teba to nejako chytilo,“ poznamenala som, „choď ak chceš, ja si tu ešte posedím.“
Pokus zbaviť sa ho mi nevyšiel. „Nenechám ťa tu samú, lebo supy sa hneď začnú zbiehať.“
„Supy?“ najprv mi nešlo do hlavy ako to myslel. Uprene na mňa pozeral. Bol taký zlatý.
„Jaj, už mi došlo,“ znova som sa zachichotala. Môj smiech znel inak ako zvyčajne. Pravdepodobne už pripito.
Usmial sa a chytil ma za ruku.
„Toto gesto ich má odplašiť? Alebo prečo to robíš?“ Mrkla som na naše spojené dlane.
„Preto, lebo ťa mám rád.“ Skúmavo som sa mu pozrela do očí. Hoci už čo to popil, vedel čo hovorí. To mi bolo jasné.
„A aj im chcem dať najavo, že nie si voľná.“
„Ako vieš že nie som?“ Stisk ruky ešte zosilnel.
„Lebo si moja,“ zacítila som jeho dych ako sa ku mne naklonil. Vedela som čo chce urobiť.
„Si opitý Jakub!“ odtisla som ho od seba celou svojou silou. Oproti tej jeho, to stále bolo nič.
„Trochu Naty, ale stále viem čo chcem... teba...“ znova sa ku mne naklonil, tak som otočila hlavu a dostala som pusu iba na líce.
Zmraštil obočie. „Ty ma nemáš rada?“
„Hlúpa otázka, jasné že mám. Ale to budeme riešiť, s čistou hlavou dobre?“
Zvesil hlavu. „Nie som pre teba dosť dobrý?“ nedalo mu to pokoj.
„Si najlepší braček, akého som si mohla priať.“ Pohladila som ho utešujúco po líci.
„Ale ja ... ale...“
„Čo tu robíte vy dvaja holúbkovia?“ prerušil náš rozhovor Marek. Za sebou ťahal Luciu. Kolo pomalých pesničiek sa skončilo. Jakub si uvedomil ich prítomnosť a odtiahol sa do bezpečnej vzdialenosti.
„Pomalé veci, nie sú moje obľúbené...“ vysvetlila som dôvod, prečo tu sedíme.
„Jakub rád tancuje telo na telo,“ zarehotal sa a pripálil cigaretu Lucii.
„A ty tiež“ ozvala sa a postrapatila Marekovi vlasy. Obaja vyzerali šťastný a zaľúbený. Svedčalo im to spolu.
Po niekoľkých kolách tanečnej hudby, návštev toaliet, smiechu a rozhovor s partiou, a fľašiek piva som už mala toho dosť. Začalo sa mi zívať a okolie sa hýbalo príliš rýchlo na to aby som na naň zaostrila.
„Je čas ísť,“ skonštatoval Dávid, keď videl aká som už nepoužiteľná. Jakub sa kdesi vyparil, a Lucia s Marekom, šli osláviť svoju zamilovanosť niekam do súkromia.
„No čo dámy? Ideme domov?“ oslovil mňa s Denisou.
„Ty nemôžeš šoférovať....“ zahučala som na neho, a znova si oprela hlavu o stôl. Tá hudba hrala príliš nahlas. Dunela mi v hlave. Chcela som ísť domov.
„Jakub?“ pípla som ešte. Na viac som sa nezmohla.
„Kašli na neho, si v tých najlepších rukách,“ zasmial sa opito.
„Zavolám sestre,“ ozvala sa Denisa, „ tá nás odvezie domov.“ To sa mi pozdávalo.
Cítila som vedľa seba Dávida. Hladil ma rukou po chrbte. Keďže Denisa vyšla von telefonovať sestre, ostali sme pri stole samy. Nevidela som ho, ale stále som ho vnímala. Potiahol ma za pás, takže som sa musela zdvihnúť zo stola.
„Čo je?“ zamrnčala som, dívajúc sa mu do vysmiatej tváre.
„Trošku sa mi venuj...“ pohladil ma po líci a chytil ma pevne za bradu. Nemohla som pohnúť hlavou.
„Pusť...“ šepla som slabo. Ale to sa mi už nalepil na ústa a znemožnil mi čokoľvek povedať.
Odtláčala som ho rukami, ale nepomohlo to. Jazyk v mojich ústach sa mi nepáčil.
„Nechcem...“ konečne som ho od seba odtrhla.
„Ale no tak, nebuď taká netýkavka.“ Znovu sa na mňa prilepil.
Ruka mu zablúdila pod tričko a už skúmal lem mojej podprsenky. Ale čo tam po nej, jeho zaujímali moje prsia! Vytrhla som sa mu.
„Daj mi pokoj!“ zvrieskla som, až sa pár ľudí za mnou otočilo. A nech.
Odhodlane som sa pobrala von, hľadať Denisu. Narážala som do ľudí, ale bolo mi to jedno. Jakub sa na mňa vykašlal, ďalší ma tu obchytkáva. Chcela som ísť okamžite domov.
„Natália!“ začula som hlas za sebou, tak so sa otočila. Čerstvý a ľadový vzduch mi pomohol prebrať sa. Bola to Denisa.
„Poď, sestra nás už čaká.“
Nespomínam si ako vyzerala jej sestra, ani do akého auta som nastúpila. Nechala som sa len viesť. Nadiktovala som ulicu, a keď sme boli v cieli poďakovala som. Obom. Prísť domov nad ránom je úplne bežné. To bol teda nápad.
Komentáre
ok clanok
suhlas