Čo píše život teenagera

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Meet and greet :)

       Odkedy sme sa presťahovali som si mohla púšťať hudbu na maximum! Žiadny búchajúci a sťažujúci sa susedia. Sloboda rodinného domu! Veľké plus. A hneď sa mi lepšie skákalo a tancovalo. Celá červená v tvári som sa išla akurát do kuchyne napiť vody, keď so obývačky prišiel oco aj s mojim chutným pracovitým Andrejom. Rýchlo som sa im zvrtla chrbtom a odpratala sa do izby. Len aby ma tak nevidel. Strapatú, nenamaľovanú a spotenú. To by som ho okúzlila teda. Stále som len tak pre zábavu hádzala po ňom oči a úsmevy. A on mi ich vždy opätoval. Na rozhovor veľmi nebol, prehodili sme spolu len pár slov. Od otca som zistila, že si radšej číta šport ako sa zapája do rozhovoru. Nevadí ja by som mu jazyk raz dva rozplietla. Alebo zaplietla s tým mojim?

Potom mi prišla správa od Michala. Ten teda nestráca čas. Môžem ťa prísť pozrieť o pol šiestej? Mrkla som na hodinky. Pol druhej. Prečo nie, aj tak na dnes nemám žiadny plán. Až na zajtra a na neskôr. Toto bude pestrý týždeň.

   Budem sa tešiť. Doplnila  som mu aj moju adresu aby ma našiel. A príde po mňa autom! Je také sexi keď má chalan svoje vlastné auto. Takých nepoznám veľa. S vodičským preukazom áno, ale na auto ešte nemajú. A Michal zarábal, takže si ho mohol dovoliť. Celkom som sa tešila že ho uvidím. Ten punč sním včera  bol veľmi fajn, aj to ako sa priklonil na moju stranu proti Jakubovi , hoci ma videl prvý krát v živote mi zalichotilo. A išlo predsa iba o kamarátske stretnutie. Teda taký je plán, lenže plány nie vždy vychádzajú všakže? Ale naozaj s ním nechcem nič viac. Túžim predsa po Lukášovi!

Hm. Tak asi nie dostatočne! Lebo...

    Najprv meškal chlapec asi pol hodiny. Ešte šťastie že som ho čakala doma a nie na tej  treskúcej zime vonku. Keď sa mi rozsvietil displej mobilu s menom Michal, tak rýchlo ako mi to naše úzke schody umožnili som zutekala dole. Ešte som sa naposledy na seba mrkla do zrkadla, pre svoj dobrý pocit, nie kvôli nemu. Alebo možno oboje. Pred domom stál strieborný Wolsvagen. Čakajúci na mňa! Ešteže nikto nebol doma. Aj keby, som dospelá, môžem si do auta sadať s kým chcem.

„Ahoj,“ vtisla som mu automaticky bozk na líce, keď som si sadla do vyvoňaného a nablýskaného auta. Jeho vlastného auta!  Teda, na môj vkus to bola príliš silná aróma. A to ja milujem rôzne vône. Okrem tých do áut. Mix citrónu, vanilky a bohvie čoho ešte.

„Máš to tu pekné,“ zhodnotila som, keď som obzrela interiér auta. Čisto. Žiadne zabudnuté obaly z potravín, prázdne fľašky či pohodené papiere. Žiadne blato  a prach ako som zvyknutá v našom aute. Zo stropu mu visel playboy osviežovač vzduchu. No, aspoň že tu nemá obrázky polonahých báb. Pre uistenie som sa ešte raz obzrela. Potom som však pohľad uprela na neho. Sledoval ma s úsmevom na tvári.

„Rád ťa znova vidím...“

„Naposledy to bolo včera... ale aj ja som rada.“ Opätovala som mu úsmev.

     Na sebe mal pruhovaný sveter, spod ktorého trčala košeľa. Uhm. Moja slabosť. V biednom osvetlení pouličných lámp som ťažšie rozoznávala farby. Ale bolo to aj tak jedno. Páčil sa mi. Vyzeral chutne. Sladko. Nie ako typický cukríček, na to bol príliš mužný. Ale priťahoval ma. Niečím. Čokoládovými očami? Plnými perami a úsmevom? Sexi strniskom? Vôňou, ktorá ma lákala zaboriť si nos do jeho krku a ovoniavať ho? Neviem. Asi všetkým. Alebo sa vo mne iba ozvala tá dlhá pauza bez chlapa? Možno. Presunula som radšej svoj pohľad pred seba.

„Kam ideme?“ zaujímala som sa, keď sa auto pohlo. S ťažkosťami som si konečne zapla bezpečnostný pás.

„Uvidíš,“ mrkol na mňa a znova sa sústredil na cestu. Aspoň som si ho mohla bez rozpakov ďalej prezerať.

Vďaka príjemnej hudbe, vôni a jeho prítomnosti som sa rýchlo uvoľnila. Zvyčajne sa trochu obávam jazdiť s niekým neznámym v aute, pretože netuším ako šoféruje. Ale Michal išiel bezpečne. Nenáhlivo.

„Ako dlho jazdíš?“

„Skús si vypočítaš...“ hodil po mne úsmev, keďže sme práve stáli na červenú.

„Hm, v matike nie som veľmi dobrá ale toto zvládnem, takže...“ Zamyslela som sa. Ak šoféruje od osemnástich, alebo devätnástich a teraz má...

„Počkaj, koľko to máš rokov?“ musela som. Tento základný údaj mi nejako unikol. Zasmial sa.

„Som od teba starší o šesť rokov.“ Och, ďalšie počty.

„Tak...“ pomáhala som si prstami na rukách, „ jazdíš päť rokov?“ Pozrela som na neho s otázkou v očiach ale znova musel dávať pozor na cestu.

„Len štyri... vodičský som robil o čosi neskôr ako je vo zvyku.“ Takmer som sa trafila. Hm, dvadsaťštyri je príťažlivý vek. Pre mňa určite.

„Ale baví ťa to však? Ja sa šoférovania bojím.“

„Prečo? Je to zábava. Nič zložité.“

„No pre vás chlapov je to o niečo jednoduchšie,“ mykla som plecami, „máte na to prirodzený talent.“

„Určite to pôjde aj tebe, len musíš mať dobrého učiteľa.“

„Budeš ním ty?“

„Rád...“ To som sa opýtala len tak. Ale on to asi zobral asi vážne. Pozrela som sa radšej von oknom. Práve sme prechádzali popri mojej škole. Tá mi rozhodne nechýbala.

„V tejto zime ale nie, počkám si až na leto. Keď bude pekne a sucho.“

„Dovtedy ťa budem môcť voziť ja,“ navrhol.

„Čo budeš môj súkromný vodič? Fíha, to som si čím zaslúžila?“

„Rád sa vozím, a s takou peknou spoločnosťou to bude ešte lepšie.“

„Aha... tak ďakujem, beriem tvoju ponuku na vedomie.“ Zasmial sa. „A čo ponúkaš ty mne?“

„Hm, predsa príjemnú spoločnosť,“ vynašla som sa. Mal pekný smiech.

„Beriem...“

„Ako inak, nemáš na výber...“ Zahľadela som sa znovu von oknom. Okolie som poznala naspamäť ale cieľ našej cesty bol pre mňa stále neznámy.

„Povieš mi kam ideme?“ nedalo mi to pokoj.

„Tajomstvo,“  zaškeril sa. Plesla som ho po ruke ktorú mal na riadiacej páke. Často tlčiem ľudí, keď sa mi niečo nepáči.

      Počúvali sme chvíľu hudbu. Zistila som, že máme dosť podobný vkus. Veľké plus.  Bolo mi fajn aj bez slov. Vychutnávala som si nočnú jazdu autom ktorú milujem.

„Hej , nestihla som si pozrieť ceduľu s názvom obce...“ ozvala som sa, keď ako naschvál práve vtedy dupol na plyn. „Určite si tu už niekedy bola.“

„Možné to síce je, ale zas tieto okolité miesta tak dobre nepoznám a je príšerná tma.“

„Tma bude až keď zhasnem svetlá.“  

„Michal!“ zapišťala som. Znova sa rozsvietilo.

„Tma je predsa fajn,“ zasmial sa.  

„To nebolo vtipné!“ Upokojovala som svoje rýchlo tlčúce srdce.

„Uznaj že aspoň trochu bolo... a ten pohľad na teba, za to stál.“ Doberal si ma?

Bola som ticho. Z ničoho nič mi stisol prsty na ruke. Pozrela som sa na jeho veľkú dlaň, ktorá teraz prekrývala tú moju. So mnou si v bezpečí, malo toto jeho gesto vyjadrovať.

„Hm,“ zasekol sa mi hlas v hrdle. Ani neviem čo som mu chcela povedať. Tak som znova zaklapla ústa a jednoducho si vychutnávala ten okamih. Okamih kedy sa začalo naše zbližovanie.


Vzťahy, raz vyjdú, raz nie | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014