Oslava narodenín kamarátky cez víkend ma odpútala od negatívnych myšlienok. Zábava to bolo presne to čo som potrebovala. Tešila som sa ako malé decko na lízanku. Vedela som, že dnes stretnem nejakého zaujímavého chalana. Ženská intuícia. Venovala som dôkladnú pozornosť svojmu zovňajšku. Vlasy, nechty, zuby všetko top. Spokojná sama so sebou som počkala na autobus, ktorý bol na počudovanie takmer prázdny. V sobotu večer sa nežije či ako?
Na námestí čakala už početná skupinka ľudí, všetko kamaráti a kamarátky.
„Kde je hlavná oslávenkyňa?“ zisťovala som obzerajúc sa po vysmiatych tvárach svojich známych.
„Nestihla autobus, asi sa pridlho skrášľovala.“ Zasmiala som sa nad jej šikovnosťou. A že ja som nedochvíľna.
Keď konečne dorazila pohli sme sa mestom ďalej. „Kam ideme? Už rovno do klubu?“ To je náš obrovský problém, dohodnúť sa na jednom mieste. Vždy zastaneme tesne pred vchodom rozmýšľajúc či tam ísť alebo nie. Už veľakrát z toho vznikla menšia hádka. Nedá sa vyhovieť všetkým. Tak to bolo žiaľ aj tentoraz. Oslávenkyňu sme doviedli takmer k slzám, nebyť jej dokonalému namaľovaniu ktoré si nechcela zničiť. Mesto bolo plné, tak sme nemali veľa možností. Bez škriepenia, dohadov a nervov by to asi nešlo. Krásny štart oslavy narodenín.
Nakoniec sme to vyriešili zas svojsky, početnú skupinku sme rozdelili na polovicu. Časť šla priamo do klubu, časť do baru ak teda našla nejaký voľný. Taká sme my súdržná skupina.
Po pol jednej prišlo aj zvyšné osadenstvo už do plného klubu. Nieže by nám chýbalo. Ľudí, hudby a pitia bolo dosť. A každou minútou to bolo len lepšie a lepšie. Tancovali sme NONSTOP! Nohy síce protestovali ale čo tam po nich. V dave ľudí sme postretávali množstvo známych tvári s ktorými sme sa nevideli už niekoľko mesiacov. „Aká si pekná,“ počula som kompliment od kamarátky ešte zo základnej školy, ktorá bola s tým istým frajerom už niekoľko rokov. Samozrejme, že aj dnes bol s ňou. Mimo nich, sa objavili aj kedysi milovaní futbalisti, stále takí sexi, ale asi na niečom fičali. Vyzerali dosť mimo. Ja som sa aj bez toho chytala do rytmu hudby a odviazala sa na maximum. To asi prilákalo chalanov, lebo zrazu ich okolo bolo nejako veľa. Jeden šiel po našej oslávenkyni s výrazom mňa sa nezbavíš s tým sa lúč, jeden bol bývalý kamarátky a vyzeralo to tak, že zrazu už nie je bývalý, a pri mne sa zjavil nejaký úplne neznámy. Ale dobre sa hýbal tak som mala aspoň s kým tancovať. To je veľké plus keď vie chalan cítiť hudbu.
S jeho dohľadu ma však vytrhla kamarátka a odtiahla mimo jeho dosah.
„Dlho sme sa nevideli čo máš nové?“ V hluku je ťažké komunikovať.
Nestihla som jej ani odpovedať už padla ďalšia otázka. Nie však od nej. „Ste tu samé baby? My nehryzieme!“ Zjavili sa pri nás ďalší dvaja starší chalani. Ako pre nás. Jedna z nás však bola zadaná.
„Nie sme!“ zakričali sme a ďalej tancovali nevšímajúcich si ich.
„A s kým? S manželmi?“ Tak ľahko sa nevzdávali. „Jasné,“ usmiala som sa na jedného z nich.
„Ja som Majo,“ nastavil mi nečakane líce. „Natália.“ Tak predstavovanie by sme mali. Potom som sa ale od kamarátky odtrhla a šla naspäť k svojej partii, nechajúc ju napospas osudu.
Chlapec ale prišiel za mnou. Alebo to nebol ten istý? Už som mala taký zmätok z toľkých tvári. Nemala som nejaký záujem, aj keď sympatický bol. „Choď za ním ty krava,“ postrčila ma kamarátka jeho smerom. Nuž, dobre.
Meno sedelo, takže to musel byť on. Až taká mimo som nemohla byť. Aj keď dostatočne aby som sa bavila. Tancovala som s ním až do záverečnej. Vysoký, tmavovlasý, v sivom svetri s peknou vôňou a slušnými pohybmi bol jednoznačne chutný. Až taký chutný že sme boli na sebe doslova nalepení. Mám rada tanec telo na telo. Opretý o čelá sme sa navzájom dívali do očí. Jeho zelené oči sa vpíjali do tých mojich modrých. Potom tušíte čo nasledovalo.
Lenže pekné chvíle sa musia raz skončiť. Moje baby už chceli ísť domov.
„Ostaň,“ videla som artikulovať svoje kamarátky, usmievajúc sa na môjho nápadníka.
„Kamošky? Chcú ísť?“ preskakoval Majo pohľadom zo mňa na nich, držiac ma za ruku. „A ty?“ Chcela som ostať. Ale zas nie úplne sama, iba s ním. Viem kam by to viedlo. Niekam mimo klub.
„Musím, sú to narodeniny kamarátky ešte sme jej nedali darčeky.“ Strčila som mu na rozlúčku jazyk do úst a bez toho aby sme získali na seba nejaký kontakt sa pobrala preč.
Vysmiata , kdesi lietajúc nad oblakmi, ani neviem ako som došla na autobusovú zástavku. Oslávenkyni sme odovzdali darček, žiaľ sme nestihli jej reakciu lebo jej išiel spoj. A potom aj nám. Nejako som sa dotrepala domov. Ťažko ale predsa.
Komentáre