Keď musím po žúre vždy dospávať, ten deň je potom pre mňa úplne zbytočný. Nič neurobím, iba nemo zízam pred seba, do počítača ale na televíziu. A hlavne spím. Efektivita žiadna. Ale tak to býva. Nerobím to tak iba ja však nie?Martin? Nula bodov. Neviem, ale asi sme my dvaja skončili. Tak mi to pripadá. Veď neozvať sa týždeň či koľko, po tom čo sa medzi nami odohralo, je jasný odkaz. Koniec. Zbabelec. Ani mi to nepovie do očí. Ale možno len robím unáhlené závery.
Pondelok ma v tom však len utvrdil. Žiadna správa či zmeškaný hovor. Akoby sa prepadol pod zem. Akoby neexistoval. Ale on nebol výplod mojej fantázie. Bol skutočný a teraz sa chová ako idiot. To znamená, že ním bol po celú tú dobu?
Nasledujúci deň som sa mohla uistiť ako to s ním teda je. Prekvapila ma správa od neho, po takej dlhej odmlke, ale tak prečo nesúhlasiť? Stále som po ňom túžila a chcela som ho vidieť. Večer som sa teda vysmiata a pozitívne naladená, vybrala na dohodnuté miesto. Už ma tam čakal.
„Ahoj,“ podišla som k nemu a usmiala sa.
Namiesto pozdravu si ma prudko k sebe pritiahol a drsne sa mi nalepil na ústa. Zabolelo ma rameno a znova som cítila alkohol. Už ma to neprekvapilo. Čo ale bolo iné, bol spôsob akým ma privítal. Namiesto jemného, citlivého bozku, ma privítal prudko. Skoro sme sa tresli zubami.
„Martin...“ namietla som, a pokúsila sa od neho odtiahnuť. Nepustil ma.
„Čo sa ti nepáči?“ zasipel a znova mi strčil jazyk do úst. Nepáčilo sa mi nič. Jeho drapľavá brada, nenásytné ústa a ani kmitajúci jazyk v mojich ústach. Ani to ako ma silno držal, až ma to bolelo. Mykla som ramenami, aby povolil svoje zovretie, ale on ma stisol ešte silnejšie. Keď ma ale bolestivo uhryzol do spodnej pery, prudko som so sebou trhla dozadu a konečne sa vyslobodila z jeho zovretia.
„Čo to do čerta robíš?“ zjačala som a masírovala si boľavé plecia.
„Čo asi,“ zachechtal sa, „bozkávam svoju priateľku.“
„Ale nie takto, bolí ma to.“
„Som myslel, že si na drsných chlapcov,“ priblížil sa ku mne. Odstúpila som o krok dozadu.
„Musel som pritvrdiť, lebo očividne ti to doteraz takto nestačilo, keď sa olizuješ po kluboch aj s inými.“ Prekvapene som na neho pozrela. Spracovávala som jeho slová.
„O čom to rozprávaš? S kým sa olizujem?“ vyblafla som na neho, keď mi došiel ich význam.
„Ty to dobre vieš. Teraz si pri mne možno neviniatko, ale myslím, že máš dve tváre. Vieš, mačiatko pri mne a šelma pri druhých.“
„Nerozumiem. Nemám dve tváre. S nikým som nebola.“ Zamračila som sa.
„Ale ja viem že si bola!!“ zvýšil intenzitu svojho hlasu, „videli ťa, tak prestaň už predstierať!“
Jeho tón ma prekvapil. Znovu ma chytil pevne za rameno. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale mohol by sa ešte viac rozčúliť.
„Prestaň kričať Martin,“ snažila som sa ho utíšiť a pohladila ho po zarastenom líci.
„Trhá mi to žily, ako sa hráš na niečo čo nie si! Robíš si zo mňa pi*u?“
„Nemusíš nadávať.“
„Musím! Rozčuľuješ ma! Tak to aspoň priznaj, že si to bola ty!“
„Ale... ale ja som nič neurobila!“ Začínalo ma štvať jeho nemožné správanie.
„Neklam mi do očí a priznaj sa!“ Jeho hlas sa niesol tichou ulicou. Obzrela som sa okolo, či náhodou niekto nejde okolo. Aj tak ho bolo počuť.
„Nekrič na mňa!“ prikryla som mu dlaňou ústa.
Ruku mi však nasurovo odtiahol. „Priznaj sa! Kto bol ten chalan?“
„Ja sa nemám k čomu priznať. Neviem kto ti čo natáral, ale ja som s nikým nebola!“ zvýšila som hlas už aj ja. Prestával ma baviť.
„Videli ťa, Natália! Na vlastné oči ťa videli.“ Pokrútil hlavou.
„Kto ma videl? Bol si to ty osobne? Prestaň mi vyčítať, veci ktoré vôbec nerobím!“
„Ja nie... ale videli ťa... povedali mi...“ zakoktal sa. Otočila som sa od neho bokom a zadívala sa na autobus, ktorý práve prišiel.
„Prestanem keď sa priznáš!“ stále tá istá pesnička dokola.
Zvesila som plecia. Toto nemalo význam riešiť. Nedal mi šancu na vysvetlenie. Išiel mi na nervy.
„Nestačím ti, keď sa zajebávaš aj s inými? Prečo sa mi potom toľko brániš? Prečo?“ zatriasol so mnou.
„Prestaň Martin! A nedotýkaj sa ma!“ odstúpila som od neho do bezpečnej vzdialenosti.
„A iní sa ťa môžu dotýkať? Neznesiem, keď ma niekto podvádza.“
„Ja som ťa s nikým nepodviedla! Do čerta, Martin, počúvaš sa čo hovoríš?“
„Zo mňa si nikto pi*u robiť nebude! To nedovolím!“
„Si opitý, nevieš čo trepeš!“ Prvý krát, som mu vmietla ten alkohol to tváre.
Zmeravel. „Čo si to povedala?“
Mlčala som a odstúpila radšej ešte o jeden krok dozadu. Mala som z neho strach. Bol večer, veľa ľudí sa tu už nepohybovalo. Neverila som, že by mi ublížil. Až tak ďaleko by nezašiel. Teda, snáď.
„Zopakuj mi to Natália!“ zreval po mne, až som nadskočila.
„Martin... ja... toto nemá zmysel. Naháňaš mi strach. A vlastného frajera sa nemáš báť...“
Pristúpil ku mne bližšie. Neodtiahla som sa úplne, aj keď som sa intuitívne zaklonila.
„Čo sa mi tu teraz snažíš naznačiť? Že so mnou končíš?!“ zacítila som zas ten závan alkoholu. Zhlboka som sa nadýchla. „Ja... my...aj tak sme v podstate spolu nikdy nechodili.“ Tichá pauza.
„Nie. Len som sa chcel s tebou trochu pohrať. Ale už ma to prešlo,“ odvetil tvrdo, pričom sa mi uprene pozeral do očí. Ani náznak zaváhania. Nekompromisná pravda.
Zahryzla som si do pery. „Tak prečo potom robíš scény, že som bola s iným?“
„Tak predsa si bola! Teraz si to konečne priznala! Ja som to vedel!“ víťazoslávne sa usmial.
„Škoda reči. Nebavíš ma Martin. Opakuješ, stále to svoje, dokola.“ Odkopla som kamienok z chodníka. Radšej som sa dívala na zem, ako na neho.
„Tak ja ťa nebavím? A henten ťa bavil? V čom bol lepší než som ja?“
Toto ma donútilo zdvihnúť pohľad.
„Vo všetkom!“ skríkla som, hoci som nemala šajn o kom hovoríme. Nechala som sa unášať emóciami.
„Ty jedna... ja som ten najlepší vo všetkom!“ Odstúpila som znova o kúsok ďalej. Na sekundu som sa zľakla, že schytám facku.
„To si myslíš iba ty, si trápny.“ Zaťala som zuby a pomaly vydýchla. Chcela som už odísť, ale znova ma zadržal.
„Nechci vedieť, čo si myslím ja o tebe!“ sykol nenávistne a pevne mi zvieral plece.
„Tvoje primitívne názory ma absolútne nezaujímajú! A pusť ma!“ Zovretie povolilo.
Tak ešte bol pri zmysloch.
„Len si choď, sú stovky ďalších báb, čo sa o mňa pobijú.“
„Aby si nebol prekvapený. Akoby som ti ja vlastne bránila stretávať sa aj s inými. Si myslíš, že som hlúpa? Koľko ďalších báb si namotával, za ten čas čo sme spolu chodili?“ Zdvihla som prsty do úvodzoviek. Prekvapene na mňa pozrel.
„Chytré dievča...“ uškrnul sa. Ani to nezatĺkal.
„Sviniar...“ zazrela som po ňom. Konečne som odhodila ružové okuliare. Zachechtal sa.
„Choď sa ešte niečoho napiť, máš v sebe málo promile. To ty rád. Maj sa.“
Rýchlym krokom som sa vybrala domov. So zatajeným dychom, som čakala či sa za mnou náhodou nevyberie. Žiaľ divadlo sa ešte neskončilo.
„A teraz ako čo? Len tak si odídeš?“ zakričal na mňa. Počula som ako sa ku mne približuje. Čo mám robiť? Rozutekať sa? V týchto topánkach asi ťažko. Do kelu! Kvôli nemu som si ich obula. Kde mám tenisky, keď ich práve potrebujem?
„Nemám chuť, už s tebou tráviť čas. Uvedomuješ si to? Či chlast brzdí tvoje myslenie?“ Otočila som sa a pozrela mu snáď naposledy rovno do tváre.
„Ty malá potvora, takto so mnou zametať nebudeš!“ zdrapil ma za rameno. Zas. Určite tam budem mať modrinu.
„Prestaň už !“ Stíchol. Zavrela som oči. Toto je zlý sen. Okolo nás prešlo po ulici auto.
Nečakane a úplne nepochopiteľne ma znova prudko pobozkal. Držal ma pevne za vlasy, takže pokiaľ som o ne nechcela prísť, nemohla som sa vytrhnúť. Keď som však iba meravo stála, bez reakcie, po chvíli prestal a pustil ma.
„Už si skončil?“ utrela som si ústa a znechutene na neho pozrela.
„Nie. To je len predohra. Keď si dala tamtomu dáš aj mne nie? Veď som predsa tvoj priateľ.“
„Na úroveň priateľ si sa nikdy nedostal. Nezaslúžil si si to,“ vmietla som mu do tváre.
„To je jedno, nehraj sa na netýkavku. Viem aká si v skutočnosti, tak mi to ukáž. Ja budem len rád.“ Priblížil sa ku mne tvárou.
„Idiot! Daj mi pokoj Martin!“ odtisla som ho od seba.
„Iba raz Natálka, chcem ťa, odvtedy ako som ťa prvý krát uvidel.“
„Mňa to nezaujíma. Ja už s tebou nechcem spať. Nie!“
„A chcela si?“ chytil ma s nádejou za ruku. Okamžite som sa mu vytrhla.
„Nedotýkaj sa ma... nevyspím sa s tebou.“
„Keď mi nedáš ty, dá mi iná,“ zahlásil sebaisto.
„Tak si bež za inými, a mne už daj proste pokoj. Akoby sme sa nikdy nestretli.“
„Aj tak by si za to nestála,“ venoval mi ešte jeden nenávistný pohľad a konečne odišiel. Vydýchla som si. Čím bol ďalej, tým sa mi ľahšie dýchalo.
Domov som sa veľmi neponáhľala. Potrebovala som sa upokojiť a utriediť si myšlienky. To o čom bola táto scéna? Vraj ma videli bozkávať sa s nejakých chalanom. Nepochopiteľné. Nezmysel. Úplný. S nikým som predsa nebola. Martin viac veril svojich kamarátom, než mne. Podľa toho všetkého, ma aj tak chcel dostať iba do postele. Zas ďalší. Jeho agresivita ma desila. Podporený alkoholom, hovoril nepekné veci. Ale keď bol triezvy, dokázal dokonale balamutiť rečičkami a tlačiť kaleráby do hlavy. Svoj šarm vedel využiť, ale bol si toho až príliš vedomý. Žiarlivosť bola u neho na dennom poriadku. To že som sa sním mala v pláne vyspať, po dnešnom výstupe úplne zmietol zo stola. Úplne. Nechcela som aby to takto skončilo. Ale na to sa ťa nikto nepýta. Proste sa to stane.
Komentáre