Čo píše život teenagera

     Aj dnes ráno som mala problém so vstávaním. Ešteže tá školy prešla celkom rýchlo. Plán na dnešok? Takmer jasný. Martinova spoločnosť to istila. Len najprv musel skončiť autoškolu. Takže až večer. Teploty stále klesali, takže som bola zvedavá ako to prežijem. A veď on ma zahreje. Práve som bola v sprche, keď mi začal zvoniť mobil. Určite Martin. Zmeškaný hovor mi to aj potvrdil.

„Ahoj, stretneme sa o 15 minút?“ začula som hneď ako nás prepojilo. Keďže som stála v izbe iba v osuške, zdalo sa mi to málo.

„Aspoň dvadsaťpäť, to by som nestihla.“

„A čo robíš? Máš doma nejakého fešáka?“

„Ty tu nie si, takže nemám. Tak sa vidíme.“ Zložila som.  Tú jeho poznámku som prehryzla. Očividne ho stále držal ten včerajšok. Ach jaj.

    Samozrejme, že som nestíhala a ako správna žena meškala. A čo, nech si chlapec počká. Všimla som si ho už z diaľky, sedel na múriku.

„Dlho čakáš?“ spýtala som sa zbytočne na úvod.

„Na teba aj dlhšie...“ Milý. Bozk na privítanie tiež.

„Už chlapec odišiel?“ začal do mňa ale rýpať. Zaiskrila som po ňom pohľadom. To mala byť výstraha, nech nezačína. Nevšimol si ju.

„Dúfam, že si ho nestretol,“ hrala som teda jeho hlúpu hru.

„A nejaký išli okolo mňa...“

„Všetci traja? Som im vravela, že majú ísť inou cestou.“ Naoko nešťastne som si povzdychla.

Ale Martin sa nezasmial. Chytila som ho za ruky, nech máme spolu nejaký kontakt. Chcela som cítiť jeho blízkosť. Ale on akoby bol vzdialený. Myšlienkami.

„Mám ťa zhodiť z toho múrika?“ trochu som ho naklonila dozadu. Na toto už reagoval a konečne sa prebral. Silno ma objal.

„Keď spadnem, tak aj ty.“ Smiech. Zábrana prelomená.

   Trochu ma sklamalo, že sme znova nikam nešli. Lavička to istila. Ešte pár takýchto večerov a porazí ma! Prebehlo mi mysľou. Ale tak ešte nebola taká zima. Vyložila som si na neho nohy a silno sa k nemu pritisla. Objal ma. Radiátor kvalitný uznávam.

Hovoril mi o autoškole o praxi a tak. Rozhovor bez problémov plynul. Len mňa pomaly ale isto uspávalo. V jeho pevnom objatí bolo tak príjemne teplo.  Ako v posteli.

„Zlato ty spíš?“ naklonil sa nado mňa. Pokrútila som hlavou a privrela oči. Ucítila som jemný dotyk jeho pier na mojich. Nie, toto je lepšie ako posteľ. Usmiala som sa.

„Poď, pôjdem ťa uložiť,“ prihovoril sa mi ako malému dievčatku.

„Nie, nechcem ísť od teba,“ protestovala som, a pevne sa zachytila jeho vetrovky.

„Tak pôjdem s tebou...“

„Do postele?“ zdvihla som hlavu. Prikývol. Ja som pokrútila hlavou.

„Už som hore...“prebrala som sa, a nalepila sa na jeho ústa. Pri tejto činnosti nezaspíš.

„Zlato? Ako je to medzi nami?“ zaskočil ma otázkou. Po bozkávaní s ním som mala vždy prázdnu hlavu.

„Uhm... sú nejaké stupne vzťahov?“ získavala som čas.

„No, asi kamarát, dobrý kamarát, najlepší kamarát, priateľ, manžel...“

„Ešte snúbenec,“ doplnila som jeho rebríček.

„Rovno aj ex...“ na čo som pokrútila hlavou. Fajn, rebríček sme vymenovali, ale odpoveď nezískal. Radšej som sa na neho znova pritisla. V objatí sme išli na zástavku. Skôr, lebo spánok na mňa stále útočil. Na prvý autobus som ho nepustila. Ochotne ostal. Cítila som teplo sálajúce z jeho tela a nikdy viac som sa ho nechcela vzdať. Nepustiť ho.

„Ľúbiš ma?“ opýtal sa ma. Dnes má nejaké príliš osobné otázky.  A hlavne nečakané.

Zasmiala som sa. Ja sa vždy smejem, keď neviem čo mám povedať. Veľmi nevhodné. Ale kto sa už len toto pýta? Radšej sa mohol zaujímať, čo idem robiť zajtra. Na to by som vedela jednoduchšie odpovedať.

„Aká je odpoveď?“ nespúšťal zo mňa zrak.

„Kamarátov neľúbim,“ vynašla som sa. Neviem či bol s odpoveďou spokojný. Ale nechal to tak. Načo sa to vôbec pýtal? Vlastne, prezradila som aj náš stupeň vzťahu. Kamarát. Alebo možno aj dobrý kamarát. Málo, na to čo sme spolu robili?

Druhý autobus, už nemohol ignorovať.

„Zajtra?“ opýtal sa. Klasicky.

„Nie...“ zasmiala som sa. Mal byť piatok, ten som vždy trávila s priateľmi.

„Tak v sobotu...“  Bozk.

„A neprežeň to!“ dodal ešte kým nastúpil. To ten pravý hovorí. Čo bohvie kam chodí. Určite nevysedáva doma, to mi bolo jasné. Ale prečo by som ja mala? Ani náhodou.