Chalani z môjho mesta? Sympatickí, mnohí isto aj rozumní. Ale kde ich stretnem?Medzi ľudí som chodila rada, ale v tejto zime sa mi veľmi nechcelo. Ako na zavolanie mi práve zazvonil mobil. Jakub môj výborný kamarát ma vytiahol na vianočný punč.
„Ten ťa zahreje, neboj nič!“ prehováral ma v telefóne.
Tak som súhlasila. Trochu nabrať tej vianočnej atmosféry, ktorú som milovala. Výzdoba na našom námestí mala svoje čaro. A obrovský stromček ozdobený reťazami bol dokonalý. Pre ľudí žijúcich v našom meste. Určite mali v iných mestách krajšie, honosnejšie a hlavne drahšie. A nech. Nie je všetko o vzhľade a peniazoch.
Vonku mrzlo ako sa na pravú zimu patrí. Sneh mi vŕzgal pod nohami. Všade okolo boli ružovolíci ľudia, ktorí žiarili šťastím a pohodou. Dosť nezvyk. Zvyčajne v meste vidím namrzené a zamračené tváre, ktorých majitelia sa večne niekam ponáhľajú.
„Poď sem nech ťa vystískam, privítal ma Jakub s punčom v ruke.
„Najprv si to asi polož, či?“ zasmiala som sa.
„Michal podrž!“ otočil sa na svojho kamaráta, ktorého som si ešte nestihla všimnúť.
Skončila som v jeho pevnom náručí. Tak príjemne v ňom bolo. A tak krásne voňal. Som závislá na vôňach. Na dámskych aj pánskych.
„Hm, nepredstavíš nás?“ štuchla som ho do ramena, keď ma pustil.
„Som ja ale pako,“ buchol sa po čele, „toto je Natálka, moja najlepšia kamarátka, a toto je Michal, môj parťák z práce.“
„Ty pracuješ?“ podpichla som ho a podala Michalovi ruku.
„Ahoj...“ usmial sa na mňa, „dáš si punč?“
„Kvôli tomu som tu.“ Odpovedala som veselo a vybrala sa k najbližšiemu stánku.
Všade postávali ľudia s plastovými pohárikmi v rukách, či už v skupinkách, alebo vo dvojici. Hm, to by bolo veľmi fajn byť tu s priateľom. Ale som tu s naj kamarátom, aj to sa ráta.
„Jeden vianočný punč, vás poprosím,“ naklonila som sa k okienku, kde obsluhoval príjemne vyzerajúci starší pán.
„Euro, nech sa páči.“ Posunul mi pohár s pariacim punčom. Vyzeral lákavo.
„Počkaj Naty, ja to zaplatím,“ nahrnul sa nečakane ku mne Michal a vložil mu mincu do dlane.
„Ďakujem, to si nemusel,“ prekvapene som sa na neho pozrela. Poznáme sa len pár minút. Aký je milý.
„Ja rád, hlavne aby si nezamrzla.“
„O to sa zas rád postarám ja,“ objal ma Jakub okolo pliec.
„Myslím že ten punč postačí,“ nenápadne som striasla jeho ruku. Spomínam si na tie momenty, kedy to medzi nami iskrilo. Ale to už tak nie je. Odvtedy ako som sa rozišla s Martinom, sme sa ešte viac zblížili. Iba ako kamaráti.
„Či ty radšej berieš Michala?“
Prebehla som pohľadom z jedného na druhého. Obaja sa usmievali a pohľad mi opätovali. Trochu som znervóznela a radšej sa zahľadela na sneh pod nohami.
„Kamarát dovolím ti to, ale opováž sa jej ublížiť!“ Pobúchal ho po pleci. Byť na jeho mieste tak ma to aj zabolí. Ale on bol predsa chlap.
„Stále sa o teba tak pekne stará?“ zaujímal sa Michal. Zdvihla som oči k tým jeho. Tmavo hnedé. Och.
„Musím,“ predbehol ma s odpoveďou Jakub, „už pár idiotov jej ublížilo.“
Odhrnula som si neposlušné vlasy z očí, len aby som zakryla rozpaky. Predsa len videli sme sa prvý krát, nemusí sem ťahať takéto veci.
„Máš kvalitného ochrancu...“ uznal Michal, „ale ja mám povolené sa k tebe priblížiť. Ak som to dobre pochopil.“ Znova mi venoval úsmev.
„Hej, chalani, nemyslíte že ja sama uznám za vhodné s kým sa mám stretávať a s kým nie?“
„No ten výber nie je vždy správny,“ zašomral Jakub, a napil sa z punču.
Mrzko som na neho pozrela, aj keď mal samozrejme pravdu.
„Ale za Michala ručím,“ znova ho pobúchal po ramene.
Odpila som si zo svojho pohárika. Ten punč veru rýchlo chladol.
„Ty si vieš vyberať kamarátov to mi je jasné,“ usmiala som sa na oboch a znova sa napila. Čakala som od toho punču niečo viac. Ale tak aspoň ma zahrial. Trošku. Niet nad ľudské teplo.
„A to tu ideme len tak postávať?“ zmenila som radšej tému.
„Je ti zima dievčatko?“ napodobnil Jakub, postavu z rozprávky ktorú dávali každé Vianoce.
„Čo ti šije starý?“ pridala som sa, načo sme sa všetci traja rozosmiali.
„Tak poďme aspoň trochu po pešej...“ navrhol Michal, „nech nemáme omrzliny.“
„A nedáme si radšej ešte punč? Čo je to jeden pohárik?“ Jakub si začal prehľadávať vrecká. Asi hľadal zatúlané mince.
„Tomuto hovorí punč?“ Doma ti spravím lepší,“ zamietol jeho nápad Michal. Súhlasne som prikývla.
„Tak stým teda počítam,“ objal nás oboch okolo pliec.
„Tebe je nejako veselo,“ poznamenala som, „to z toho jedného pohárika?“
„Nie, z toho že vás oboch vidím,“ vykročili sme teda všetci traja zasneženými ulicami. Nedopitý pohár som hodila do koša. „Fakt to za to euro nestálo.“
„Keď ochutnáš ten náš, budeš si pýtať ďalší a ďalší.“ Lákal ma Michal.
„Len nesmieš našu Natálku opiť, lebo potom sa jej nezavrú ústa, však?“ žmurkol na mňa Kubo.
„Mne to nevadí, ja mám rád ukecané baby.“
„Dneska toho ale Naty veľa nenahovoríš, čo je s tebou?“ zastavili sme. Znova na mňa obaja pozerali.
„Nič, len si vychutnávam spoločnosť dvoch skvelých chalanov,“ zaškerila som sa a potiahla ich nech sa hýbu.
„Vidíš kamarát, sme skvelý! Natália uznala naše kvality.“
„No no, zas si nenamýšľajte,“ musela som ich trošku schladiť.
„Nekaz nám radosť, teraz my ti povieme niečo pekné... však Jakub?“
„Toto prenechávam tebe...“ vzdal sa Kubo slova. To je dosť nezvyčajné, že on aj stíchne.
Zvedavo som sa pozrela na Michala. Vyzeral že rozmýšľa čo povedať.
„Máš krásne vlasy, ako ovečka.“ Sekunda ticha. Potom sa Jakub hlasno rozrehotal. „Ovečka? To ti vyšlo!“ Ulicou sa ozýval jeho hlasný smiech.
Trochu zmätene som si siahla na vlasy. „Hm, tak ďakujem,“ šepla som nepresvedčivo, stále skúmajúc svoje vlasy.
„Prepáč, ak som ťa urazil, to som nechcel, len mám strašne rád kučeravé vlasy. Láka ma natáčať si ich na prst.“
„To aj ja rada robím,“ usmiala som sa, a nejako samovoľne som si kučeru obmotala okolo prostredníka.
„Už si sa dosmial?“ zisťovala som stav svojho naj kamaráta. „Michal sa aspoň snažil čosi originálne vymyslieť, ty si to rovno vzdal.“
„Natálka, ja som ti toľko komplimentov povedal, že už si mala byť dávno namyslená.“
„Trepe...“
„Každý deň som jej vyznával lásku a ona si vždy vybrala iného debila.“
„Preháňa...“ mrkla som na Michala... „Kubo buď ticho, lebo ti zapchám tie ústa!“
„A čím láska moja?“
Rozhliadla som sa okolo. „Snehom!“ Zobrala som trochu zo zeme a urobila snehovú guľu.
„Ideme sa guľovať?“ zajasal Kubo ako malý chlapec.
„Nie, my ideme zguľovať teba!“ Michal sa pridal na moju stranu a trafil ho rovno do hrude.
* * * *
„Dobre, dobre vzdávam sa,“ zdvihol Jakub ruky v obrannom geste, keď už bol celkom slušne mokrý.
„Vyhrali sme!“ zvýskla som a tľapla si s Michalom. „Vďaka za pomoc.“ Žmurkol na mňa.
„No pekne kamarát, takto sa proti mne spolčiť.“
„Musel som predsa pomôcť slečne...“ vyškieral sa.
„Poď sem,“ zavolala som si ho a oprašovala mu sneh z vlasov.
„Ste mi teda dali, pozrite sa ako vyzerám.“
„Stále rovnako dobre ako predtým, neboj sa máš pevný gél vo vlasoch.“
„Kvalita sa vypláca.“
„Jasné Kubo, si neodolateľný ako vždy.“
„Tak ako je možné že ty mi stále odolávaš?“ Milo som sa na neho usmiala.
„Veď vieš že ťa ľúbim. “ Použila som našu obľúbenú vetu „A poď už braček.“
Oprášila som mu ešte mokrý sneh z vetrovky a radšej si rýchlo strčila ruky rýchlo do vrecka. Možno nebol dobrý nápad, chytať sneh bez rukavíc. Mala som ich úplne studené a skrehnuté. Michal si to všimol. „Daj mi ruky, ja ti ich zohrejem.“ Ponúkol sa ochotne. Ďalšie pekné gesto. No to je lepší nápad ako vrecká kabáta.
Mal veľké dlane, ktoré mi zakryli celé skrehnuté ruky. Jakub sa stále zaoberal svojim vzhľadom, takže si nás nevšímal. Stáli sme oproti sebe, celkom dosť blízko, aby som si všimla jeho strnisko, ktoré ma lákalo pohladiť ho po tvári. Ale ruky som mala stále v jeho dlaniach. Pekné plné pery, ktoré tentoraz lákali po bozku. Odtrhla som však od nich pohľad a zadívala sa mu do očí. Mal dlhé mihalnice a trochu spojené obočie. Teda trochu dosť. Ale vôbec mi to neprekážalo. S tmavými vlasmi, hnedými očami a tou jemnou briadkou okolo úst bol príťažlivý.
„Lepšie?“ pošúchal mi ruky, mal trochu drapľavé dlane. Z práce.
„Ďakujem...“ Za dnešný večer som toto slovo vyslovila už niekoľkokrát.
„Mohla by si mi dať číslo?“ spýtal sa zrazu. Na rovinu.
„Rada...“ musela som zaloviť v pamäti ako presne znie.
„Môžeš...“ jednou rukou vylovil z vrecka mobil, druhou ma však stále hrial.
„0918....“
„Hej, hej čo tu robíte?“ Jakub nám znova venoval pozornosť.
„Zbližujeme sa,“ odvetila som jednoducho. Michal sa usmial. Asi sa mu páčila moja odpoveď.
„Budem ťa sledovať,“ zapichol mu prsty takmer do očí.
„Jakub...“ prevrátila som očami.
„Ona je moja, ale že si to ty...“
Uštedrila som mu silný buchnát do ruky. „Ale drobizg sa chce biť?“ pobavene sa na mňa zahľadel.
„Nie... ja mám na to ľudí,“ pozrela som na Michala. Ten prikývol.
„Vy ste dnes obaja proti mne, že som s vami vôbec išiel.“ Mykol plecami a pokračoval v ceste. Sám.
„Jakub počkaj, kam ideš?“
„Domov... nepotrebujete ma tu.“ Tváril sa vážne. Potom sa však rozosmial.
„Ja som vedel že si padnete do oka, ja som to vedel!“ zvolal.
„Ty, si to takto naplánoval?“ neveriacky som sa ho opýtala.
„Ja nikdy nič neplánujem, lebo plány nevychádzajú.“ Uviedol ma do obrazu stále s úsmevom na tvári.
„Ty si o tom niečo vedel?“ otočila som sa k Michalovi. Pokrútil hlavou. „Som v tom nevinne.“
„Fakt, Natálka, nikto nič nenaplánoval. A poďme decká, už je veľa hodín.“ Naháňal nás Kubo.
„Veď už už...“
„Počkaj, nemám ešte to číslo,“ zachytil ma Michal za ruku.
„Ach prepáč...“ dodiktovala som mu hádam správne číslo a spoločne aj s Kubom sme sa vybrali na zastávku.
Keďže som bývala iným smerom ako oni, museli sme sa rozlúčiť, keď som uvidela prichádzajúci autobus.
„Vďaka Kubo že si ma vytiahol von do tejto zimy,“ vtisla som mu pusu na líce.
„Aj tebe Michal... za... no všetko.“ Nervózne som sa zasmiala.
„A ty si pusu nedostal vidíš? Mňa má radšej,“ doberal si ho Jakub ako malé dieťa.
„Aby si nebol teda ukrátený,“ naklonila som sa k Michalovi a tiež mu dala pusu. Na kútik úst. To nebolo plánované, ale tak práve natočil hlavu.Rýchlo som sa však odtiahla. „Tak sa majte chalani,“ zakývala som im a postavila sa do radu nastupujúcich ľudí.
Vytrhnutá z nudy. S novým známym. S milým a sympatickým známym, skonštatovala som v autobuse keď som sa viezla domov. Musela som sa usmievať. Potom sa mi pred očami zjavila tvár Lukáša. Úsmev sa mi ešte viac rozšíril. Už o tri dni sa uvidíme!
Komentáre
Toto
možno v inej verzii
ty máš viacej blogov?
Nie