„No aké kočky ste!“ zvolala som, keď sme sa všetky stretli na námestí.
„Pripravené na lov, predsa,“ povedala Lenka, a všetky sme sa rozosmiali.
„Ja nie, ja už som si svojho ulovila,“ zdvihla ruku Nika.
„Aj naša Natália, už dolovila,“ počula som spoza chrbta Simonin hlas. Otočila som sa.
„To sa ešte uvidí! Možno tam budú kusy, ktoré stoja za úlovok.“ Všimla som si že prevrátila oči. Moralistka. To som mala tak rada. Hlavne že ona je slušná a takmer nepobozkaná. Čo len večne vzdychá, že ona nikdy nebude mať chalana. S týmto prístupom, si to iba sťažuje.
Nechala som to ale tak, nebudem si predsa kaziť náladu.
„Proste sa ideme baviť! S chalanmi, či bez nich!“ zhrnula to Denisa a my sme v skvelej nálade mierili do cieľa.
Bolo plno, na to, že v inom klube v meste bol vychýrený DJ a nejaký alkohol zdarma. V tom našom bol DJ neustále skvelý a alkohol sme ku šťastiu nepotrebovali. Tancovať a zabávať sa, vieme aj bez neho.
„Kam si sadneme?“ zakričala Lenka, keď sme sa tlačili davom a hľadali voľný box.
„Choď ešte ďalej,“ ukázala som jej rukou smer. Poslúchla ma a ďalej sa pretláčala tancujúcim davom.
„Miesto ako pre nás,“ zvolala, keď po chvíli zastala.
Keď sme sa všetky usadili a povyzliekali do sexi nových handier, prišla k nám obsluha.
„Čo vám prinesiem?“ naklonila sa ponad stôl, aby sme ju počuli v duniacej hudbe.
„Dve pivá, dve mojitá, pomarančový džús a...“pozrela som na moje osadenstvo.
„Zvyšok si objednáme potom pri bare, ďakujeme,“ dodala Sisa.
„Si to vyriešila.“
„Máme predsa nohy, a pri bare sú vždy chutný chalani,“ vysvetlila, na čo som musela uznanlivo prikývnuť hlavou. Dobre to premyslela. Musela som obzrieť terén. Párik, ďalší, baby, skupina chalanov, pri tých som zastala pohľadom.
„Baby pozrite,“ drgla som do nich a šibla pohľadom smerom k správnej spoločnosti.
„Nenápadne!“ zasipela som.
Všetky sa tam naraz pozreli, čo bolo všetko, len nie nenápadné.
„Nie sú nejaký mladý?“ zapochybovala Nika.
„Ty si zadaná, ty si nevyberaj,“ zahriakla ju Simona. Kto iný.
„A čo sme my staré?“ vrátila jej otázku Dominika.
„Pre tebe ideálny čo?“ štuchla som ju do ramena.
Vedela som, že má slabosť na mladších. Presný opak mňa.
„Tak môže to byť.“ Použila jednu z našich obľúbených fráz, čo nás pobavilo.
„Celkom pekní, ale pozrite tam,“ ukázala Lenka na opačnú stranu miestnosti. Tam som sa až nedostala.
„Fíha,“ uznali sme jej výber a neprestávali na nich pozerať. Skupina presne štyroch chalanov, počet vyhovujúci, vekový priemer od 19 po 23, znova vyhovujúci. Jeden modrooký blond, zvyšok tmavovlasý. Sexi strnisko, strapaté účesy, náušnice v uchu, značkové oblečenie.
„Baby, ale na tých môžeme iba tak pozerať, tí majú iný vkus, než sme my.“
„Ale, čo nás znehodnocuješ!“ ohriakli sme ju všetky naraz.
„Pijú obyčajné pivo, aké máme aj my,“ ukázala som na stôl, kde už stihli priniesť dve fľašky a džús.
„Môžeš sa ich ísť spýtať, či im chutí,“ zachichotala sa Lenka a radšej si jednu fľašku zobrala.
„Ťava...“ začula som Denisku.
Mne to bolo jedno. Nemala som v pláne po nich vybehnúť. Chýbal mi Martin.
„Ideme tancovať?“ nebolo treba sa viac pýtať, už sme všetky vybehli na parket....
„Choď si k tomu baru,“ vnukla som jej nápad, ktorý jej určite už prebehol hlavou.
„Prines prosím ťa nejaké drinky, alebo čokoľvek čo je studené.“
„Pivo ako majú „naši“ chalani?“ mrkla k ich stolu. Všimli sme si, že netancujú. Iba debatujú a popíjajú.
„Aj to môžeš, a ešte.... čo si dáme?“
„Hocičo studené!“
„Ale poďte mi s tým pomôcť, nie som vaša obsluha!“
„Ja idem...“ podujala som sa na to ochotne. Vďačne na mňa pozrela. Kým sme sa pretlačili k baru, mala som postúpané prsty na nohách a odreté lakte. Svoje rozhodnutie som už oľutovala. Zatiaľ čo Sisa diktovala našu objednávku barmanovi, obzrela som okolie. Z barovej stoličky na mňa niekto kýval a volal ma k sebe. Musela som zaostriť na danú osobu a išla som teda bližšie.
„Marek?“ opýtala som sa zbytočne, lebo už zliezal zo stoličky.
Môj dávny spolužiak ešte zo základnej školy. Boli sme výborný kamaráti, po Jakubovi, bol druhý najlepší, trávili sme spolu veľa času a tiež toho veľa zažili. Ale po vychodení základky, sa naše cesty rozišli pri výbere rozličných stredných škôl.
„Teba som večnosť nevidel, kde sa skrývaš?“ opýtal sa keď ma pustil z objatia.
„Po kanáloch...“ zavtipkovala som si a obzrela si ho.
Strapatý účes mu ostal naďalej, iskrivé hnedé oči tiež. Trochu krivý nos, po jeho zlomení sa už nevrátil do normálu. Biela košeľa s čiernou kravatou, mu dodávali ten pravý chalanský look.
„Chodievaš sem často?“ vrátila som mu otázku. Pokrútil hlavou.
„Som tu prvý krát,“ priznal, čo som nechápala.
„To nemyslíš vážne? Veď je to skvelý klub!“
„Tak na to som už prišiel,“ zasmial sa. Jeho smiech som si pamätala.
„S kým si tu?“
„S priateľom.“ Otočil sa a ukázal na chalana v žltom svetri, sediaceho pri bare. Nebola som prekvapená. O jeho orientácii som vedela už dávno. Bola som prvá, ktorej sa s tým priznal.
„Fešák...“ uznala som, načo sa znova rozosmial.
„Môj.“
„A ty kde máš svojho princa?“ rozhliadol sa okolo mňa, tváriac sa, že ho hľadá.
„Čo keď mám princeznú?“ dala som mu na výber.
„Ty?! Postrach všetkých chlapov? Toto ti neverím. Na to ťa príliš dobre poznám,“ pohladil ma po líci a potriasol hlavou, až sa mu vlasy rozleteli na všetky strany.
„Vieš že si práve urobil veľmi sexi gesto?“
„Viem Natálka, to naschvál, aby som si overil tvoje tvrdenie.“
„A čo si zistil?“ zaujímala som sa a nespúšťala z neho zrak.
„Tak ma už toľko nenapínaj!“ plesla som ho po pleci, keď sa neprestával uškŕňať.
„Veď vravím, chlapi sú dôležitou súčasťou tvojho života. Vo všetkých podobách. Ale baby, len v tej jednej rovine.“
„Náhodou, raz som pobozkala aj dievča,“ hľadala som trhliny v tom jeho tvrdení, aj keď mal samozrejme pravdu.
„Kedy? Na žúre? To sa neráta moja.“ Žmurkol na mňa.
„Tak ako sa nebude rátať, keď pobozkám teba?“ tresla som z ničoho nič.
Zdvihol obočie, ale potom sa zoširoka usmial.
„Vyskúšajme!“
„Nebude tvoj priateľ žiarliť?“ uisťovala som sa a hodila po ňom pohľadom.
„Na teba?! Bez urážky, si krásna, ale nie si chlap. Nemusíš sa báť.“
„Tak potom smelo do toho. Dosť bolo slov.“
Naklonila som sa k nemu a jemne sa dotkla jeho líca.
„Čo...?“ položila som mu prst na ústa. Dotkla som sa jeho druhého líca. Mal tak úžasne jemnú pleť. Usmial sa. „Vychutnávaš si to.“Chápavý.
Pery som pritisla na tie jeho a on mi tlak opätoval. Bolo to rýchle a krátke, akoby tá pusa medzi nami ani nepadla.
„Naozaj sa to neráta...“ uznala som, keď som sa od neho vzdialila.
„To nie. Tak počkaj.“
Vzal ma do náručia, zaklonil, až sa mi všetky vlasy spustili dole a tak pobozkal. Neviem či si predstavil, že som jeho priateľ, ale toto bol vášnivý bozk. Milenecký. To ma prekvapilo, nečakala som to, preto som na moment stuhla. Ešte mi jemne jazykom prešiel po perách a postavil rovno na zem. Zaknísala som sa.
„Stojíš Natália?“
„Uhm. Jasné, len si ma prekvapil.“
„Chcel som aby sa to rátalo. A tiež som si chcel osviežiť pamäť, ako chutí žena.“
„Zmenil si názor?“
„Ani náhodou,“ pokrčil nosom.
„Neberiem to ako urážku,“ zasmiala som sa a objala ho.
„Musím ísť pomôcť kamarátke, odniesť pitie, už bude mať nervy kde som.“
„Chápem, rád som ťa videl. Ešte sa určite stretneme.“
„Znova sem prídeš.“ Zakývala som mu ešte a vybrala sa za Sisou.
„Kde toľko trčíš?“ oborila sa na mňa. Zas. Tentoraz ale mala príčinu.
„Trochu som sa bavila so starým kamarátom.“ To ju zaujalo.
„S ktorým? Pekný?“ otáčala hlavu a hľadala ho.
„Strašne pekným. A zadaným, ďalším chutným chalanom,“ uviedla som ju do obrazu.
Sklamane zvesila plecia. „Škoda, tí správni chlapi, už tých svojich chlapov majú.“
Zasmiala som sa. „Ale netrep, poď ideme za babami.“
„Kde sú nápoje?“ všimla som si iba jej fľašku s pivom.
„Tie som už dávno zaniesla moja milá. Vďaka za tvoju pomoc.“
„Tak super, poďme teda, a prepáč.“ Mykla plecom a už sa predierala davom.
Baby práve horlivo o niečom diskutovali a ani si nevšimli náš príchod.
„Haló! Neuveríte koho som tu stretla!“ snažila som sa o ich pozornosť.
„Koho?“ zaujala som Niku.
„Mareka!“ Baby zdvihli obočie. Netušili ktorého.
„Ty ho práve nepoznáš, ale ja, Sisa a tu Deniska áno. Náš milovaný spolužiak zo základnej školy.“
„Fakt? A kde je? Pôjdem ho pozrieť,“ konečne bliklo aj Denči.
„Pri bare,“ mykla som hlavou tým smerom, „a je tam s priateľom, tak aj toho obzri.“
„Lenuš ideš so mnou?“ spýtala sa, a už sa dvíhala z gauča.
„On ti neutečie,“ zasmiala som sa a siahla po fľaške s minerálkou. Musela som doplniť tekutiny.
„Boli nejaký fešáci pri bare?“ otočila som sa k Simone.
„Jasne, že áno, čo si ich nevidela? Bola si tam predsa so mnou.“
„No, bola som zaujatá Marekom a jeho bozkávaním.“
„Čože?“ vypleštila na mňa oči, „ty s ním? Ako? Veď je na chalanov.“
„Tak občas asi bozkáva aj dávne kamarátky,“ smiala som sa nad jej výrazom.
„To aj ja som ho asi mala ísť pozrieť,“ obzrela sa k baru.
„Nerozdáva len tak pusy na počkanie, smola.“ Napila som sa.
„To je fakt. No nič, tak aspoň poďme tancovať.“ Okamžite som sa zdvihla.
„Tam ti nájdeme nejaký objekt na bozkávanie,“ povzbudila som ju a už sme smerovali do davu hýbajúcich sa tiel v rytme hudby....
„To teda rozhodne áno,“ súhlasili sme s ňou všetky, Simona však menej nadšene.
„Čo je Sis? Nebavila si sa?“ pošúchala som ju po ramene, aby som ju zahriala.
„Ale áno, len... znova žiadny chalan,“ vzdychla smutne a pozrela do zeme.
„Načo ti je chalan? Máš predsa nás,“ utešovala ju Nika. Že to hovorí práve tá, čo má už vyše roka toho istého chalana, som radšej nekomentovala.
„Veď áno, ale tak chápete...“ nemohla sa zbaviť tej frustrácie.
„Natália, ti nejakého dohodí, tá ich strieda.“ Rýchlo som sa pozrela na Dominiku.
Pohľad mi opätovala ešte sa aj zoširoka usmiala. „Mne už nemusíš.“
Zachytila som Simonin pohľad. Smutný, ale odmietavý.
„Tiež si myslím,“ prikývla som.
„Prichádza taxík!“ zvolali baby, a rýchlo sa k nemu nahrnuli.
„V pohode Sis?“ pozrela som na ňu. Krivo sa usmiala.
„Niečo vymyslíme, vyrazíme na nejaké nové miesto. Chápeš, nové miesto, noví chalani. Viac možností.“
Úsmev sa jej rozšíril. „A poď už, čakajú na nás.“ Postrčila som ju k taxíku, lebo mi už odmŕzali prsty na rukách.
„Ďakujem...“ začula som ju, predtým ako som zabuchla dvere na aute. Musela som sa tam natlačiť, ale hlavne že nás odvezie domov. Bezpečne.
„Baby, nabudúce si nájdite chlapov aj s autom prosím.“
„Ani ten tvoj nemá, tak ticho.“
„Ale on na tom pracuje,“ odvetila som a zadívala sa radšej z okna. A nie je môj, pomyslela som si smutne. Koľko dní už prešlo, čo sme sa nevideli? Už som ich prestala aj rátať.
Komentáre