Týždeň som odštartovala zas iba povinnosťami. Teraz však nie len tými stredoškolskými ale aj univerzitnými. Musela som sa pripravovať na blížiace sa prijímacie skúšky. Dlhé texty sa mi už zlievali pred očami, tak dlho som nad tým sedela. Potrebovala som pauzu. Pustila som si úžasný hlas Jamesa Blunta, ktorý vždy na mňa pôsobil relaxačne a zavrela vyčerpané oči.
Strhla som sa na zvonenie telefónu. Ale, ale ktože mi to volá. „Ahoj láska...“
Stretnutie začalo s nadšením. Po príchode domov som však cítila akúsi apatiu. Počas večera som sa smiala dosť ale... boli sme v aute. IBA tma a zadné sedadlá, alebo spálňa ako to chlapec nazval sa mi zjavila po zatvorení očí. A to mi pripadalo žalostne málo.
Michal naštartovaný z minulého stretnutia sa okamžite vyzliekol ani som nestihla zaregistrovať ako sa mu to podarilo. Bolela ma hlava a celkovo som nemala náladu na podobné záležitosti. Jeho prítomnosť so mnou nič nerobila.
Donútila som ho obliecť sa. Nič som necítila. Bola som ako ľadová socha. Čo to so mnou bolo?
Teraz keď sedím doma na posteli a vraciam sa v spomienkach na udalosti večera mám tvár bez výrazu. Žiadne nadšenie, radosť, šťastie. Skôr opačne. Pri jeho snahe rozprúdiť vo mne krv a dravosť sa mi v hlave objavila tvár Lukáša. A to so mnou pohlo tým správnym smerom...
Zároveň to bolo však najhoršie zistenie dnešného večera. Virtuálny svet som absolútne nechcela posunúť do toho reálneho. Ale on sa doň vnucoval sám od seba. A to bolo nanič. Nemala som v pláne miešať ich. Musela som jeden z nich stopnúť. Voľba bola jasná. Internetový svet má padáka.
Komentáre
milé,