„Máš absťák Naty?“ spýtala sa spolužiačka. Možno trafila. Trpím absťákom zvaný nedostatok Martina. Alebo ja neviem. Jediné čo mi chýbalo bol on.
Škola možno pre niekoho bola stresovým faktorom, hádky okolo stužkovej, fotky na oznámká, veľa písomiek, skúšania. Ale toto všetko som ja zvládala.
Na druhý deň, som mala šancu svoje abstinenčné príznaky zmierniť. Stretnutie s ním, by malo môj malý - veľký problém vyriešiť.Privítanie s úsmevom od ucha k uchu. Vášnivý bozk. Čo ma zabrzdilo, bol znova závan alkoholu. Bol predsa stred týždňa, a je vyťažený autoškolou. Kedy stíha aj nasávať?
„Ty čo ideš zo školy, keď máš na sebe ruksak?“ ohmatala som jeho chrbát so športovým batohom.
„Nebol som, trochu som obehol mesto, a išiel hneď za tebou.“
Obehol mesto, pri tom obiehaní sa musel očividne aj povzbudiť. Nikdy som mu ohľadne alkoholu nič nepovedala. To že som ho z neho raz za čas cítila, som brala na vedomie. Ale nevyčítala.
„Milý...“ nalepila som sa mu na ústa.
Stáli sme na parkovisku, takže okolo nás bolo množstvo áut. Ani neviem ako, na jedno z nich ma natlačil. Červený Renault, so značkou z iného mesta, ako som si stihla všimnúť, predtým ako ma zvalil na jeho prednú kapotu.
„Nie! Budem špinavá!“ zjačala som a odtisla ho od seba. Zúrivo som si oprašovala chrbát.
„Nevyvádzaj preboha,“ prevrátil oči, a strčil mi svoj batoh do ruky.
„Čo s tým?“
„Ľahneš si na to,“ vynašiel sa a už ma znovu tisol k autu.
„Ale... to nie je tvoje auto... spustíme alarm...“ snažila som sa namietať, ale jeho to nezaujímalo.
„Tíško Natálka, len si to užívaj...“ privalil ma svojim telom, a ja som pocítila obsah jeho batoha.
„Čo v ňom máš? Popučím ti to.“
„Nerieš malichernosti...“ znova ma utíšil bozkom, tak som stíchla.
Bolo to vášnivé. Znova bol akčný, ako vtedy pred obchodným centrom a lavičke.
„Si šťastná?“ zaujímal sa, keď mi dovolil sa nadýchnuť.
„Som, a s tebou ešte viac...“ priznala som sa so svojimi kvázi citmi.
„Na koľko percent si šťastná?“ Chlapec to potreboval vedieť na čísla.
Zamyslela som sa. „Asi na 60.“
„Na tých zvyšných 40% musím teda popracovať.“
„Ako?“ nadvihla som sa a sadla na okraj auta. Našťastie nepípalo.
„Keď ťa spravím...“
Zasmiala som sa. „ Tak potom budem šťastná na 100%.“
„Ale nie tu,“ potiahol ma z auta.
„Kam ideme?“ nechala som sa viesť.
„Potrebujeme súkromie.“
Zaviedol ma na náš múrik, na ktorom prednedávnom znela Adel. Sadla som si na jeho batoh. Zdravie prvoradé.
Pričupol sa ku mne a prisal sa mi na pery. Vášnivo. Nástojčivo. Keď sa to začalo rozbiehať a prinášal ma do varu, zazvonil mu mobil. Nevhodný čas.
„Mama,“ prevrátil oči a neochotne to zdvihol.
Začula som jej hlas. „Martin kedy prídeš domov?“
„Prídem... dnes.“ Zasmiala som sa.
Naklonil sa ku mne, a znova sme sa začali bozkávať. Počula som hlas na druhej strane telefónu, ale Martin nemohol a vlastne ani veľmi nechcel reagovať.
Odlepila som sa od neho, nech svoju mamu ešte viac nenahnevá, a rukami zamierila nižšie. Keď pocítil moju ruku, stíchol uprostred vety a pohľad mu ušiel dole. Venovala som mu úsmev a on sa ku mne znova sklonil a dal mi letmý bozk.
„Telefonuj,“ pošepla som mu.
Keď hovor dokončil prisadol si ku mne.
„Poď ku mne domov, som sám... teda, mám tam iba sestru.“
Pokrútila som hlavou.
„Zavrieme sa do izby, budeme mať súkromie...“ Usmiala som sa.
„Nič ti nespravím,“ dodal chytajúc sa poslednej slamky.
„Táto veta je dvojzmyselná.“
„Nie je.“
„A čo keď chcem aby si mi spravil....dobre?“ zahľadela som sa mu do očí.
„K tvojim službám, tak pôjdeš?“ opýtal sa s nádejou a stisol mi ruku.
Nechala som si čas na premýšľanie. Čakal na moju odpoveď.
„Kebyže tam nemáš sestru...“
„Ale ona tam bude s frajerom, nebude sa o nás zaujímať.“
„No super, nedáme to rovno do štvorky?“
„O ženy sa nedelím,“ odvetil stručne a znova ma pobozkal. Vychutnávala som si jeho dotyky. Keď som zacítila ako sa mi pokúša rozopnúť neúspešne opasok rozosmiala som sa.
„To sa ti nepodarí zlato.“
„Ako sa to rozopína?“
„Nejako. Zakázané územie.“ Zachichotala som sa.
„Postav sa,“ prikázal mi. Neviem prečo som ho poslúchla.
„Mám si ho rozopnúť sama, či sa o to pokúsiš ty?“
Ukázal, že sama tak som jednoduchými, naučenými pohybmi rozopla opasok. Tri gombíky a zips som nechala nedotknuté.
„Vidíš, jednoduché.“
„Poď sem,“ pritiahol si ma a skúmal opasok.
„Tento systém to je.“
„Tak už budeš vedieť,“ začala som sa zapínať, ale on ma okamžite zastavil.
„Nie, načo mi to znova sťažuješ,“ prstami už pracoval na prvom gombíku.
„Počkaj Martin, nie.“ Vytrhla som sa mu, hoci silou ma držal. To sa mi nepáčilo.
„Ty si dnes za nadržaný.“ To ho pobavilo.
„Počkaj, veď musím si natrénovať to rozopínanie. Ešte tam máš dosť gombíkov, nechaj.“
Tak som k nemu znova podišla, nech si teda natrénuje. Keď sa mu s menšími ťažkosťami podarilo rozopnúť všetky tri gombíky aj zips, a ja som pocítila jeho ruku pod nohavičkami, zazmätkovala som a stiahla sa.
„Takže dnes nič?“ zatiahol sklamane. Ide za svojim cieľom. Pokrútila som hlavou.
„Ale... ak dnes nič, tak...“
„Tak čo?“ opýtala som sa rýchlo. Stíchol. Pokúša sa mi tu dávať ultimátum? Či ako?
„Nevieš čo chceš,“ vzdychol a poškrabal sa vo vlasoch.
Po chvíli ticha, som sa odhodlane k nemu postavila.
„Viem... natrénuj si ešte raz to rozopínanie,“ pozrela som mu do očí. V podstate prečo nie? Bude sa mi to predsa páčiť.
Priblížila som sa k nemu tvárou a pobozkala ho. Nechala som jeho ruky pracovať. Keď sa znovu dostal k okraju nohavičiek, nestopla som ho. Už nie.
Oprela som sa o múrik a nechala sa rozmaznávať. Vychutnávala som si to. Predsa len, už nejaký čas som si nikoho do nohavičiek nepustila. Krava. Zabudla som o čo prichádzam. Išlo mu to, šikovný chlapec. Kmital. Ja som tlmila vzdychy jeho ústami, od ktorých som sa nechcela odlepiť. Vnímala som iba jeho dotyky, zrýchlený tlkot môjho srdca, jeho zrýchlený dych a sálajúce teplo z jeho tela. Držala som ho pevne za ruku, za zadok, vrývala nechty do jeho ruky, zakaždým keď mi telom prebehla príjemná triaška.
Zachytila som jeho ruku.
„Martin, stačí.“
„Prečo?“ očividne ho to bavilo a neprestával. Potiahla som mu ruku von.
„Ale... nedotiahol som to do konca,“ namietol a chcel pokračovať.
„To nevadí, ja som si to užila aj bez toho,“ upokojila som ho a začala sa zapínať.
„Ale si šikovný, vďaka,“ vtisla som mu pusu na ústa. Hoci, jazyk je len jazyk och. A ten myslím že má šikovný, lebo zatiaľ čo som mala možnosť zistiť jeho kvality boli vysoké.
Keď som sa zapla, svoj cieľ pre dnes očividne splnil, pretože si zobral batoh a potiahol ma z múrika.
„Ešte máš 15 minút,“ oznámil mi potom čo si pozrel autobus.
„To je výhra,“ zasmiala som sa a objala ho okolo krku. Aj bola.
„Ozveš sa mi?“ spýtal sa.
„No zajtra asi nie, ale potom...“ sľúbila som mu.
Keď prišiel autobus, neochotne sme sa rozlúčili. Nechcela som pustiť jeho ruku. Ruku ktorá ma pred niekoľkými minútami, privádzala do šialenstva. Ale bolo už veľmi neskoro.
Domov som prišla roztrasená. Netušila som, že práve dnes, budem hm veď vy viete. Posunuli sme hranicu. Na hm ôsmom rande? Poznáme sa ani nie mesiac. Aj tak som mu odolávala celkom dlho. A vyspím sa s ním. Si píš, že áno! Aj keď, čo keď mi potom povie adio? Neriešim.
Komentáre