Čo píše život teenagera

Trolejbusy a tie ich starodávne búdky na lístky. Aj keď som vedela, aký lístok si mám kúpiť, stlačila som ten najlacnejší. A čo, však revízori už predsa nechodia. Však? Ani som netušila, koľké šťastie ma dnes stretne. Spokojná sa veziem, s obavami či sa náhodou tento vynález nerozpadne. Trochu tak vyzeral. Vychutnávala som si posledné slnečné lúče a obzerala chalanov. Tu vždy boli na zahryznutie.

Obzriem sa po osadenstve trolejbusu. Ktorý pako nosí v dnešnej dobe ľadvinku okolo pásu? Prvá myšlienka. To ma zaujalo. Fakt som to už dlho nikomu nevidela. Chápem prečo. Tento to asi ale očividne nevedel. Už som mala vystupovať, keď ten čo nevie čo sa nosí, pristúpil ku mne.

„Kontrola cestovných lístkov, ukázal mi nejaký trápny preukaz, „prosím si ten váš.“ To nemyslíš vážne? Už som v cieli. Tušila som, že budem mať problém.

S obavami som mu ho podala. Skúmavo a dlho sa na neho zahľadel a čosi kontroloval. Mala som vystúpiť. Mala, naozaj. Myslím že by sa za mnou nerozbehol. Nebol na to stavaný. Starý fúzatý chlapík s veľkým pupkom. Ten nemá kondíciu.

„Mladá slečna, idete už tri zastávky načierno,“ oznámil mi, keď zdvihol pohľad z môjho cestovného lístku. Zahrala som to na nechápavú.

„Ako prosím? Nebola som si istá, ktorý lístok som si mala štiknúť, tak som dala hneď ten prvý. Viete, ja nie som odtiaľto.“ Malá lož, s kúskom pravdy.

„To ma ale nezaujíma. Keď niekam idete, trebárs do Prahy, máte si to pozisťovať.“

„Ale... ja som tu prvý krát, takmer som ani nestihla nastúpiť...“hľadala som výhovorky.

„No ale ja Vám to nemôžem odpustiť.“ Hodila som na neho psie oči. Idiot starý.

„To je na pokutu. Občiansky preukaz prosím. Dvadsať eur na mieste.“

„Dvadsať? skoro mi vypadli oči, „za tri hlúpe zastávky?“

„Občiansky prosím.“ Vytiahla som ho z kabelky a podala mu ho. Ďalšia chyba. Mala som zdrhnúť.

„Ja vám ten rozdiel toho lístku doplatím, nemám dvadsať eur, rodičia ma zabijú. A práve som mala vystúpiť. Nepoznám to tu.“

 Neviem či ma počúval, len si zapisoval moje údaje. Mňa ale začala chytať panika.

„Ja Vás potom dopravím naspäť, poďte so mnou.“ Za hanba! Musela som sa zdvihnúť a ísť za ním. Ešteže ma tam nikto nepoznal! Ale aj tak som sa cítila hlúpo. Očividne tu boli až dvaja revízori. Ďalší starý a o kúsok viac sympatický, práve s nejakým chalanom, riešil niečo podobné. Sila fakt.

Keď si ma ten chalan všimol, uškrnul sa.

„Neplať to..., ja mám takých pokút doma asi dvadsať.“

Len som zdvihla obočie, a usmiala som sa. Nemala som slov. Ako to vysvetlím rodičom? Pozrela som von oknom, absolútne som túto časť mesta nepoznala. Kam ma to vezú?

„Takže slečna... zaplatíte to na mieste, alebo sa to bude riešiť súdnou cestou?“ vrátil mi občiansky.

Súd? To nemyslí vážne. Cítila som sa bezmocná. Zmätene som pohľadom preskakovala z jedného revízora na druhého. Chalan sa povýšenecky usmieval. Ten takúto situáciu asi zažíva bežne.

„Ale ja nemám dvadsať eur...“ vykoktala som. Popravde som ich mala, veď som išla nakupovať. Ale tie peniaze mali ísť na krásne lodičky na stužkovú, nie na nejakú hlúpu pokutu.

„Tým sa ale suma navýši, dokým to nezaplatíte.... najprv tridsať, po týždni päťdesiat, po dvoch osemdesiat eur. A ak to odignorujete, bude sa to riešiť cez súd.“

„Potrebuješ právnika?“ ozval sa znova ten chalan pobavene. Očividne to nebral vážne. Ja však áno.

„Ty príliš nevyskakuj mladý,“ schladil ho ihneď, „ už sme zavolali policajtov.“

„Načo policajtov?“ ani som si neuvedomila, že som to vyslovila nahlas.

Odignorovali moju otázku. Začínala som byť viac nahnevaná, než bezmocná. Rozhodne som nemala v pláne to zaplatiť. Začo? Viezli sme sa stále ďalej.

„Tu vystúpime,“ zavelil revízor, takže sme museli vystúpiť. Takmer som vrazila do chlapíka v zelenej uniforme. Uf. Ten sa ale zaoberal viac tým chalanom než mnou. Našťastie. Hľadala som cestu, akou by som sa mohla vypariť. Aj tak už má moje údaje, to by mi nepomohlo. Do šľaka!

„Takže, ako ste sa slečna rozhodla?“ ozvalo sa mi spoza chrbta. Bože! On mi fakt nedá pokoj.

„Naozaj by ste nemohli urobiť výnimku a proste na to zabudnúť?“ chytala som sa poslednej slamky.

„Rozhodne nie. Ešte by ste to nahlásili a ja by som prišiel o prácu.“ To čo za logika?

„Nemám v pláne Vás nahlásiť. Ale mohli by ste pochopiť, že som tu prvý krát v živote.“

„Bez výnimky. Svoju prácu si robím poctivo.“ To vidím. Ach.

„Ale ja to nemám z čoho zaplatiť.“

Ten chlap bol neoblomný. Všimla som si, ako toho chalana berú do policajného auta. Prečo z toho robia takú drámu? Ide iba o jeden trápny lístok. Zachytila som ešte jeho úškrn. Ten si hlavu z toho teda ozaj nelámal.

„Tak nech sa páči, tu je lístok, a zaplatíte to keď prídete domov. A nezabúdajte že čím neskôr, tým vyššia suma bude.“

Neochotne som si ho zobrala a odkráčala rýchlo preč. Zistila som však, že nemám predstavu  ako sa dostanem naspäť. Kde je tu zastávka? Na druhej strane cesty. Pozrela som si spoj. Nebola som si istá ale ktorý. Super.

Ako naschvál, tí dvaja otravní chlapíci, prišli znova za mnou.

„Môžem sa opýtať, akým autobusom alebo čím sa dostanem naspäť?“

„Som Vám hovoril, že Vás tam zavediem.“ Fíha, aký je zrazu ochotný.

„A to si mám akože znova kúpiť lístok? Ktorý je ten správny?“

„Nemusíte... kvôli nám ste sa previezli. A ktorý? Aha pozrite.“

Zadívala som sa na tú ich starodávnu búdku.

„Kebyže ste stlačili prvý lístok, bol by ten správny. Ale vy ste si kúpili ten najlacnejší.“ Odhalil ma.

„No, to je taký prirodzený inštinkt.“ Už mi to bolo jedno.

„Draho Vás to vyšlo. Viete koľko ľudí chodí načierno?“

„Ale ja som lístok mala!“ bránila som sa.

„Ale zlý. Ten chalan čo ste videli, tiež mal lístok. Vraj platný. Hlavne že bol označený o desiatej večer. A je snáď teraz večer? My nie sme až takí hlúpi.“

Fakt nie ste? pomyslela som si ironicky.

„Naozaj by sa to nedalo nejako vyriešiť?“ nevzdávala som sa.

„Zaplaťte na mieste a problém vyriešený,“ ozval sa ten druhý. Aký ste vy chytrý.

„Aspoň znížiť tu sumu, prosím.“

Očividne sa zamýšľali, lebo boli obaja ticho.

„Ale nikomu to nenahlásite...“

Pokrútila som hlavou. „Tak sa dohodnime na tých desiatich eurách.“

Stále lepšie ako tých dvadsať. Neochotne som z peňaženky vybrala bankovku.

„Tu máte svoje osobné údaje. A roztrhajte to. Aj ten príkaz na úhradu.“

„Nemáte zapaľovač? To by bolo viac efektné.“ Vtip neprešiel. Tak som to teda roztrhala na drobné kúsky a šmarila ich do koša. Práve sa aj zjavil autobus. Načasované.

„Tento?“ overovala som si situáciu. Prikývli.

„Viete kde máte vystúpiť?“ To som zas prikývla ja.

Sadla som si od nich čo najďalej. Znovu kontrolovali lístky. Ešte sa aj ozval hlas, aby si cestujúci pripravili lístky, lebo ide byť kontrola. Že som to ja vtedy nepočula. Do kelu.

S úľavou som vystúpila. Ľahšia o desať eur. Verte že ma to dosť hnevalo. Pokazili mi radosť z nákupov. Musela som si odpustiť obed a aj sa vzdať jedného krásneho topu, len kvôli ich hlúpej pokute. Alebo skôr kvôli vlastnej hlúposti. Čo už. Podvádzať sa neoplatí. To je ponaučenie. Nakoniec to bol celkom úspešný výlet. Pokúpila som si zas nejaké oblečenie, takže to potešilo. Až na tú pokutu teda. Doma som sa tým jednoznačne nechystala pochváliť. Ešte by mi rodičia zakázali chodiť nakupovať samú. Však už viem ktorý lístok si mám kúpiť. Mimochodom, to som vedela aj predtým.