„Ahoj, nie je ti zima?“ bola moja prvá otázka, po tom čo sme sa zvítali bozkom.
„Mňa hreje láska,“ usmial sa a chytil ma za ruku. Nepýtala som sa ku komu.
Veľa sme toho neprešli, lebo ma iba oprel o stenu, hneď pri vchode do nákupného centra a už nepustil. A boli sme tam veľmi, veľmi dlho. Až sa zotmelo. Trochu ma rozptyľovali ľudia a najmä detičky, čo chodili okolo nás. Nechcela som mať na nich zlý vplyv. Preto som si radšej zavrela oči a nechala sa rozmaznávať. Keď včera bozkával ležérne, dnes to bolo o čomsi inom. Bolo to vzrušujúce a vášnivé. Na ulici s množstvom ľudí, ale on si z nich nelámal hlavu. Ruky mu zablúdili na môj zadok, tisli sme sa k sebe dosť intenzívne. Preto som myslela na zlý vplyv. Neboli sme vzorným príkladom správania sa mladých ľudí. A nech. Vychutnávala som si to. Viete, to tá dlhá odmlka od kontaktu. Fakt dlhá? Ani nie tri týždne, od rozchodu cez internet. Taký úbohý spôsob ako cez sms.
„Martin, nechaj ju nadýchnuť sa,“ začula som hlas očividne nejakého jeho známeho.
Odtrhla som sa od neho s úsmevom na tvári.
„Potrebujem sa nadýchnuť,“ reagovala som na poznámku.
Načo sa zasmial a pokrčil čelo. Zas. Na sebe som to neznášala. Zvyčajne aj na ostatných. Ale pri ňom ma to nerozptyľovalo.
Nebola potrebná pridlhá prestávka. Načo strácať čas. Pokračovali sme tam kde sme skončili. Mala som pocit akoby chcel stále viac a viac.
„Poďme inam,“ navrhla som, lebo sa to začalo zvrhávať.
„Žiadny problém.“
Našli sme si lavičku s výhľadom na miestny potok. Kebyže nebola taká zima, toto miesto by mohlo byť aj romantické. Tma, iba jedna lampa nás osvetľovala. Vadil mi ten vietor, tak som sa k nemu pritúlila a vyložila si nohy cez neho. Možno práve to mu dodalo odvahu. Alebo toto bolo lepšie miesto a na to celý čas čakal. Prišiel sem dnes s očividným zámerom a cieľom. Ale ja nie som ľahká korisť, to zistil o pár minút. Vždy som mu ruku odtiahla, alebo zastavila. Ale on bol vytrvalý.
„Martin nie...“ znova som ho stopla keď mi zas začal rozopínať zips na bunde.
„Prečo nie?“
„Bude mi zima.“
„Ja ťa zahrejem zlato, nevzdával to a znovu potiahol zips.“
V poriadku, aj tak som pod bundou mala ešte košeľu a tričko. Lenže on začal rozopínať aj gombičky. Nechala som ho. Nech pokračuje. Treba mu trošku spraviť radosť. Výstrih ho asi ešte viac naštartoval, lebo jeho ruky mi začínali zvyšovať tep.
Chytila som mu ich a odtiahla. Znova.
„Idem na to príliš rýchlo?“
„Žeby trochu?“ začala som sa znova zapínať.
Znášal to asi ťažko. Nevydržalo to dlho, znova ma začal rozopínať. Ach jaj. Vidieť že je v znamení leva, a pre levy je sex dôležitý, ako som sa dočítala na internete.
Malá prekážka. Moja podprsenka. Ale on prekážky rád zdoláva.
„Na aký patent to máš?“ zisťoval keď sa mi ju snažil rozopnúť.
„Potráp sa...“ No budem mu to ešte uľahčovať? Aj tak som už porušila svoje zásady. Vracalo sa to do starých koľají. Rýchle tempo. Nakoniec sa mu to podarilo.
„Šikovný,“ zhodnotila som, keď mi ju sťahoval dole.
„Najšikovnejší...“ Sebavedomie mu očividne nechýbalo. Keďže mi sľúbil že ma zahreje, ruky sú na to najideálnejšie. Na svoje prsia som pyšná. Chalani na ne letia. Očividne to na nich pôsobí ako magnet.
Ale byť polonahá v tomto ročnom období bolo celkom dosť riskantné. Privolávala som si chorobu. V tých momentoch som si to ale neuvedomila. Ono sa mi to stalo aj predtým, strácala som niť myšlienok. O niečom sa bavíme, potom sa začneme bozkávať, a moje myslenie je čiastočne vypnuté. Tak ma ovládal. Silno na mňa pôsobil. Alebo ako by som to povedala.
Keď mu ale ruky začali klesať nižšie a nižšie, radary sa zapli. Okamžite som mu ruky odtiahla.
„Nie?“
Pokrútila som hlavou a zahalila sa košeľou. Predstavenie sa skončilo.
„Kedy? V čom je problém?“
„V čom? Že sa poznáme asi 72 hodín.“
Bavila ma jeho sebaistota. Vedel že je krásny a so ženami to vedel. Začal ma namotávať rečičkami.
„Mám ťa rád vieš to? Láska moja...“
„Iste, iste.“ Zvraštila som čelo, nad tým oslovením. Slová, slová. On očividne radšej činy.
„Ak si myslíš že som ako ostatní, že ťa potom opustím, tak to sa mýliš.“
Len som počúvala, s čím ešte príde. Mal to naučené. Nechcela som jeho prejav prerušovať.
Veríš mi?“ Bola som ticho.
„Tak veríš mi?“ Vynútil si moje prikývnutie. Konečne som si obliekla podprsenku.
„Môžeš mi ju zapnúť prosím?“ Vždy mi to robilo problém.
„Zvyčajne nás iba vyzlečiete, ale obliekať sa musíme samé.“ Pravda.
„Ja som ochotný...“ Prsty mal očividne šikovné. Aj keď zapínanie mu išlo asi lepšie.
„Pekné od teba.“ Rýchlo som sa obliekala pretože začínala mi byť skutočne zima.
„Ty si nedobytná, ale aspoň viem že nie si ľahká.“
Skvelé, konečne si to uvedomil. Lenže on sa nevzdával.
„No to nie som.“
„Ale ja ťa dobijem. Mám rád výzvy.“
To si počkáš milý môj, pomyslela som si.
V provokovaní bol dosť dobrý. Nedal si pokoj. Postavil sa nado mňa, vyhrnul si tričko. Sexi chĺpky smerujúce k cieľu. To milujem! Skúmala som ich očami. Ruky mi však smerovali iba nahor.
„Čo sa hanbíš?“
Začal si sám rozopínať nohavice a tak mi odhalil čierne boxerky. A ruky mi ťahal pod ne. Pocítila som sálajúce teplo, čo ma znovu rozhodilo. Ruky preč! Zaumienila som si a vytiahla ich.
„Kedy bude čas?“ znova to rozoberal.
Už ma to trochu rozčuľovalo. Nebavilo ma stále ho odmietať. Ale bola som odhodlaná, nepustiť ho nikam. Udržať pevné hranice.
Neviem prečo, ale napadali mi divné myšlienky. Čo ak ho to so mnou prestane baviť, tak ma nechá? A čo ak sa sním vyspím a potom ma nechá? Nechcem takto dopadnúť.
„Kedy máš prázdny byt?“ aha, takže jemu myšlienky ubiehali týmto smerom.
„Každý deň.“ Odpoveď sa mu pozdávala, lebo sa znova nalepil na moje ústa.
„Výborne, takže kedy?“ Naozaj ma to už otravovalo.
„Keď si to zaslúžiš...“
„Alebo môžeš prísť ku mne, doma mám len sestru. Alebo...“ hľadal riešenie.
Zastavila som jeho predslov bozkom. Nepozdávalo sa mi to.
„Mala by som už ísť domov,“ poznamenala som, keď som sa pozrela na hodinky.
„Ešte čas... ale tak odprevadím ťa.“
Na zastávke sme sa znova olizovali. Mali by sme sa nabudúce viac rozprávať. Zdvihol ma do vzduchu načo som zapišťala.
„Toto už nikdy neskúšaj!“
Domov som prišla trochu neskoršie, ako som mala v pláne. Našťastie som z toho nemala problém.
„Choď sa pozrieť do zrkadla,“ ozvala sa mama, ako náhle ma uvidela.
Hneď ako som zasvietila, došlo mi, prečo ma tam poslala. Mala som celé červené ústa! To jeho sexi strnisko ma celé doškrabalo. Dokonca aj nos som mala červený. Preboha!
„Ja ho zabijem!“ povedala som si sama pre seba.
„To ste kedy stihli sa toľko pooblizovať?“ zaujímala sa. Ale brala to s nadhľadom. Mykla som plecami.
„Aj ja som to kedysi mávala, niečím si to natri.“
„Len nech mi to ráno nevidieť,“ skúmala som svoju tvár pred zrkadlom.
„No, to aj 3 dni budeš mať.“ Zhrozila som sa.
„To prekryjem púdrom,“ našla som riešenie.
Zaspávala som vysmiata a rozčarovaná. To bol večer! Ide to ako víchor! Doslova. Dneska teda skutočne bol.
Komentáre