Prv som čakala na kamarátku, ktorá mala za mnou dôjsť. Keďže som však v novom dome bývala len krátko, mala problém trafiť. Tak som jej išla oproti a cez telefón ju navigovala správnym smerom. Nakoniec sme sa stretli v strede ulice, na úplne inom mieste ako som ju smerovala. Ženská orientácia je proste vždy na jednotku!
„Natália, ty bývaš na konci sveta fakt! Nikde neboli žiadny ľudia! Nemala som sa ani koho spýtať.“
„Ja viem... veď si telefonovala so mnou... kade si ty chodila moja?“
Mykla plecami. „Až som sa spotila z toľkého chodenia, stále som išla do kopca!“
„Vidím, máš také pekné ružovučké líca,“ smiala som sa.
Ovievala si spotené vlasy na čele čiapkou. „ Kto je Michal?“ Presne túto otázku som očakávala. Ešte včera som jej pred polnocou písala správu o zmene plánu. Dosť narýchlo, ale keď ti ponúknu pohodlný odvoz autom až na miesto diania, alebo trepanie sa MHD a ďalších kilometrov navyše pešo, ktorú možnosť si vyberieš?
„Hm, no kamarát.“ O včerajších udalostiach v aute som sa jej nezmienila. Ach to moje nevhodné správanie.
„A nebudem ako tretie koleso na voze? Vieš, či ste nechceli ísť samy dvaja.“
„Čosi!“ okamžite som reagovala... „predsa sme sa dohodli my dve už dávno predtým, bude to náš deň.“
„Tak to sa potom teším...“
„Máš pripravené hlasivky na spev?“ spýtala som sa keď sme konečne dorazili k nášmu domu a otvorila som primrznutú bráničku.
„Máš niekoho doma?“ nevenovala pozornosť mojej otázke, ale postavám pohybujúcim sa za oknom obývačky. V tej ktorej nič nebolo, a nebývali sme v nej.
„Plný barák chlapov nevidíš? Ukážem ti Andreja.“ Akoby bol nejaká atrakcia. Pritom to bol len náš chutný robotník.
„To je ten čo ho rozptyľuješ pri práci?“
„To tvrdí foter, nie ja!“ bránila som sa so smiechom.
Vybehli sme hore do mojej izby. „Všetko fialové,“ zhodnotila hneď ako vstúpila.
„Čakala si niečo iné?“ Sadla som si do kresla a automaticky pustila hudbu. To je vždy prvá vec ktorú urobím.
„Keď sa to tu všetko dokončí bude to super, fakt...“ neustále sa obzerala okolo. Prevrátila som oči. Už ma nebavilo počúvať tú otrepanú pesničku stále dookola.
„Keď sa to tu všetko urobí, ja už budem dávno na výške.“ Stále reagujem touto vetou.
Začal mi zvoniť mobil. Michal. Mrkla som na Sis a s radosťou v hlase mu dvihla. „Ahoj zlatko...“ začula som jeho hlas ešte očividne poznačený spánkom.
„Ty si len teraz vstal?“ Zachytila som výstražný pohľad Simony. Mrkla som na hodinky. Pol dvanástej.
Festival začína o druhej. Super. Tak asi nestihneme začiatok. Telefonovala som na opačnej strane miestnosti ako bola Sima. Akoby ma nemala počuť. Komické.
„No dobre, tak zavolaj keď tu budeš... máme čas.“ Drobné klamstvo. Keď som ukončila hovor sadla som si znovu k Sis.
„Kedy príde?“ zaujímala sa. Neurčito som mykla plecami. „Vieš že aj tak trvá kým si naladia nástroje a tak.“
„No lenže ja som sľúbila Dominike že tam o jednej budeme.“
„Aha... no tak toto neovplyvním, nebudem ho predsa ponáhľať. Môžeme byť rady že nás odvezie.“
„Ako vlastne jazdí? Ja si len tak s hocikým do auta nesadnem.“
„Nemaj strach, ja som sním už išla a všetko bolo v poriadku.“ Stisla som jej ruku.
„Dáš si niečo?“
Michal prišiel s časových sklzom. Bolo mi ľúto Dominiky, ktorá už mrzla na festivale bez nás. Aj nám medzitým volala a znela dosť nahnevane. Netušila som že tam už bude. Tak sme sa nedohodli.
Nuž, vynahradím jej to. Kúpim jej niečo na zahriatie.
Cesta tam bola dosť dlhá. Nemuseli to dávať na koniec sveta. V aute znela predovšetkým hudba, keďže sme veľa nerozprávali. Navzájom som ich predstavila, a to bolo tak všetko. Otáčala som sa dozadu a venovala pozornosť kamarátke. Veď on bol niečo ako šofér. Ten sa musí predsa sústrediť na cestu.
Keď sme konečne dorazili na miesto, Simona poďakovala a rýchlo vystúpila z auta. Ja som ostala a zadívala sa do tých jeho čokoládiek. Nedali sme si pusu na privítanie, takže som to musela napraviť.
„Ďakujeme za odvoz...“ mrkla som vonku kde sa pohybovalo množstvo ľudí. Hudobná udalosť bola predsa lákavá. To u nás v meste nebýva často.
„Ideš aj von?“ opýtala som sa, pripravená vystúpiť. Keď prikývol, prešli mnou dve emócie. Radosť že budem s ním, ale aj drobná neistota. Ako budem venovať pozornosť obidvom naraz?
Simona otrávene podupávala nohou a rozrývala mokrý sneh ktorý pokrýval celé parkovisko. Hnusná brečka.
„Ide aj on?“
„Len na chvíľu a potom pôjde.“ Vzala to myslím celkom v pohode. Vo vnútri sme však obidve vedeli že ostane.
„Idem pohľadať Dominiku...“ Nestihla som ani protestovať, tak rýchlo ako jej to nevhodný terén umožňoval sa vybrala k znejúcej hudbe a davu ľudí. Hm, super, tak už niekto vystupuje dočerta!
Automaticky som chytila Michala za ruku, keď sme pomaly kráčali k cieľu. Pre pocit istoty že sa nešmyknem samozrejme.
„Natália ja ťa zabijem!“ zvrieskla Dominika keď nás zbadala. Silno som ju objala.
„Prepáč, prepáč...“
„Ja tu mrznem už vyše hodiny, kde sa flákate? Mali ste byť predsa v tom autobuse! Ja som vás chcela prekvapiť a potom mi tu Sisa povie že idete autom s nejakým...“
„Ahoj ja som Michal...“ podal jej ruku, takže si rýchlo zavrela ústa.
„Domča...“ Hodila pohľad na naše spojené ruky. Široko som sa na ňu usmiala. „Tak kto tu dnes hrá?“
Komentáre