Čo píše život teenagera

Toto som si však stále nechcela celkom pripustiť, a verila som v prvú možnosť. Také bolo ráno.

      V čase 13:00 som asi tretí krát dookola čítala stručnú a jasnú správu, práve od vzdialeného chlapca. Že ako sa mám a či ideme von. Neodpísala som mu hneď. Nebola som si istá, čo mám robiť. Ale rýchlo som utekala si do kúpeľne umyť vlasy. Takže odpoveď bola jasná. Len k nemu sa ešte nedostala. Keď sme sa dohodli na čase a mieste stretnutia, premýšľala som ako sa budem správať. Normálne, akoby sa nič nebolo stalo? Asi áno. Mala by som si naštudovať ešte tu knižku. Len kde ju teraz presne mám?

      Znova mám úsmev na tvári. Taký ten prihlúpli. Keď som prišla, už ma čakal. Pusa na privítanie po piatich dňoch. Zachytila som závan alkoholu. Bujarý víkend? Vyzeral tak zničene, unavene.

„Ako si sa bezo mňa mala za ten týždeň?“

„To bol až týždeň?“ hrala som to na zaneprázdnenú a vyťaženú. To že som sa po večeroch kvôli nemu zožierala vedieť nemusel.

„Výborne, ako aj s tebou... a čo ty? Čo si robil, keď si bol taký vyťažený?“ Trochu skrytá výčitka.

„A tak mal som teóriu, vieš, autoškola, a prax, tak som nestíhal. A aj ten ďalší týždeň taký bude.“

Super, takže sa znova uvidíme, tak raz za týždeň, uvedomila som si.

„Tak to si mal pestré, ale zvládol si. Kedy máš jazdu?“

„Včera som mal prvú.“ Aha, tak v tom aute to nemohol byť on. Alebo aj mohol... ak...

„Nikoho si neprešiel? Všetci prežili v zdraví?“ podpichla som ho.

„Pôjde to, musím sa rozbehnúť.“

„Tak to aby som si dávala pozor,“ zasmiala som sa, a on ma chytil za ruku. Chcela som medzi nami nechať priestor, pretože za ten týždeň som mala pocit, že sme sa od seba vzdialili, ale on sa jednoducho a rýchlo priblížil. Bolo zvláštne, keď sme kráčali popri sebe do kaviarne, a naše ruky sa o seba niekoľkokrát narazili.  Takto to vyriešil. Už viac žiadne nárazy.

„Dnes chcem kávu,“ oznámila som mu, keď sme vošli dovnútra.

„Aj ja by som si dal, málo som spal.“ Všimla som si. Nebol veľmi fresh.

„Žúrky, žúrky?“ zaujímala som sa, keď sme sa usadili. Oproti sebe. Zas.

„Uhm. Tak mali 15ste narodeniny, drinky zdarma, pečené prasa tiež. Obsluha hore bez.“

Potom stíchol a pozrel sa bokom. Uškrnula som sa.

„A aké drinky boli zadarmo?“ zaujímala som sa, lebo túto akciu som nejako prehliadla.

„Energeťák s vodkou a ľadom, celkom dosť sila.“ Pozrela som na neho. Koľko ich asi tak mal?

„Ale ja predsa nepijem,“ ozval sa. Jeho obľúbená fráza. Iste, iste, ty vôbec.

„Ja som si dal len jeden, aby...“ nevedel dokončiť.

„Aby si nebol čierna ovca partie,“ doplnila som ho s úsmevom.

„Presne,“ usmial sa a napil sa zo svojej kávy, ktorú nám práve priniesli. Aspoň že, predo mnou bol slušný a nepil.

Nehovorím, že ja si sem tam nevypijem, ale z neho ten chlast bol cítiť ešte aj teraz. Ale tak, to je po žúre úplne bežná vec.

„Tak to musela byť riadna oslava, s jedným drinkom,“ podpichla som ho. Neverila som mu. On to vedel, nebola som predsa hlúpa.

Do kaviarne, prišli miestny futbalisti. Dorast, teda môj ročník. Zaujal ma ich príchod.

„Prišli ideály všetkých žien,“ začula som Martina, ale ani som na neho nepozrela. Traja chalani s čiapkami na hlave a modrou športovou taškou cez plece. Bolo jasné, čo v nich majú. Sadli si k baru, takže som na nich mala slušný výhľad.

„Ty letíš na futbalistov?“ znova sa pokúšal o moju pozornosť.

„Tak celkovo na športovcov...“ mrkla som na neho, vediac že on žiadny šport nerobí. Teda iba slovenskú hádzanú. Tak on sám nazval hádzanie štamperlíkov do seba. V tom asi vynikal. A to sa nerátalo.

Jedného z futbalistov som poznala, bývalý spolužiak, tak som mu zamávala. Martin sa okamžite strnulo otočil smerom k baru.

„Bývalý?“ obzeral si ich, zatiaľ čo oni si niečo objednávali.

„Možno budúci,“ usmiala som sa a radšej sa napila zo svojej kávy. Lahodná.

„Aha.“ Dobrá reakcia. Ticho. Sledovala som okolie. Dnes bola kaviareň poloprázdna, biliard nikto nehral a v televízii dávali práve nejaké spravodajstvo. Zazvonil mu telefón, bez slova ho zdvihol. A rozprával, s energiou a elánom, ktorý pri mne nepreukazoval. Trochu namrzene som si miešala kávu a pokyvkávala nohou. Veľmi ma to tu dnes nebavilo. Občas som zachytila útržky rozhovoru.

„Neviem, či dnes niekam pôjdem. Som po včerajšku vyšťavený...“

„Hej? A kedy?“

„Aká bola?“.... Zapichla som do neho pohľad. Vycítil ho a na moment mi ho opätoval. Odvrátila som sa do okna, a pozorovala červené rolety. V roho miestnosti bol stolný futbal a ešte nejaký automat. Posunula som sa na červenej sedačke dozadu a oprela sa. Vzdialenosť medzi mnou a Martinom sa zväčšila. Nevadilo mi to, aj tak stále telefonoval. Počula som ako sa smeje. Znova som na neho mrkla. On? Čistý nezáujem. Keď konečne super dôležitý hovor ukončil, nastalo ticho.

„Čo si sa tak odo mňa odtiahla?“

„Musela som sa oprieť,“ odpovedala som bez toho aby som na neho pozrela, a svoju pozíciu som nezmenila.

On cez stôl natiahol ruku. Najprv som sa na ňu iba tak mrkla. Čo s ňou chceš? Ale bolo to jasné gesto. Tak som sa naklonila a preplietla si sním prsty.

„Takto je to lepšie,“ usmial sa a jeho stisk zosilnel.

„Uhm.“ Neviem, či som celkom súhlasila, ale dotyk s jeho horúcou pokožkou sa mi páčil.

„Takže... ideš dnes znova žúrovať?“

„Neviem ešte, som nevyspatý .“

„Vidím, že si taký...“

„Som vstal predtým, ako som išiel za tebou.“

„No takto kvôli mne, si musel vstávať.“ Prehlásila som trochu ironicky.

„Tak chcel som ťa vidieť, a dospím to potom.“

Aha, tak chlapec si na mňa spomenul a uráčilo sa mu kvôli mne aj vstať. Toho by som si mala vážiť nie?

„Raz za týždeň to úplne stačí.“ Znova to znelo ako výčitka, tak trochu. Ale on to asi veľmi nevnímal. Alkohol v jeho žilách ešte spomaľoval jeho myslenie a vnímanie. Alebo to proste nechcel vnímať.

Pozrela som sa na hodinky.

„Nudíš sa?“

„Nie, prečo?“

„Sleduješ čas, tak či máš niekde byť...“ Tak si to všimol.

„Nie nie, len som chcela vedieť aký je time.“ Úplne plnohodnotný rozhovor.

„Čakajú ťa chlapci, zákazníci?“

„Prosím? Akí zákazníci?!“ zvýšila som o kúsok hlas. Ruku som si odtiahla a radšej si chytila šálku s kávou.

„Ale nič, to ja len tak vtipkujem.“

„To nie je moc vtipné, a vieš čo? O ôsmej, už mám ďalšieho. A medzitým možno ešte stihnem tých futbalistov.“ Pozrela som smerom k baru. Videla som iba ich chrbty ale to nevadilo. Aj tie mali vypracované.

„A ja nie som V. I. P zákazník?“ pokračoval v tejto hlúpej debate.

„Myslíš že máš nejaké privilégia, lebo si taký krásny a očarujúci?“

„Teší ma, že to uznáš,“ uškrnul sa, „a áno, presne to si myslím.“ Napil sa z kávy.

 Sebavedomie z neho až kypelo. Zamračila som sa. Páčil sa mi. Výzorom bol na zjedenie. Ale toto jeho doberanie. Dnes som na to nemala náladu.

Mlčky sme pili kávu. Aspoň že hrala hudba a mohla som sa tváriť zaujato práve jej počúvaním.

Pohľad na hodinky mi napovedal, že je čas ísť. Vonku bolo znova chladno a nepríjemný vietor, takže som nemala v pláne sa tam veľmi zdržiavať.

Keď sme ale vyšli von, do tmy, Martin ma okamžite chytil okolo pásu a nechcel pustiť.

„Čo to robíš?“ videla som jeho oči. Tak zvláštne svietili.

„Vychutnávam si tvoju blízkosť, veď sme sa dlho nevideli.“

„To ty si nemal čas...“

 „Ale Natálka, občas to nevyjde no.“

„Jasné.“

     Potom sa prisal na moje pery a tentoraz ja som bola tá, čo mala spomalené myslenie. Ale vnímanie bolo stopercentné. Cítila som ho, každou jednou bunkou svojho tela. Chýbalo mi to. Tesne si ma k sebe pritiahol, aby sme si vytvorili navzájom teplo.

„Už je ti lepšie?“

„Uhm.“ Komunikačné schopnosti dočasne zmrazené. Privinula som sa k nemu a objala ho pevne okolo krku. Znovu stál pri mne, bol tu, tak som si to musela vychutnať. Lebo bohvie na ako dlho som od neho znovu mala byť.

„Kam ideme?“ opýtal sa po chvíli príjemného mlčania.

„Domov.“

„K tebe či ku mne?“

„Kam je to bližšie?“ opýtal sa hlúpo, lebo bolo jasné koho dom bol bližšie.

„Ja k sebe, a ty...? Domov, na žúr, kam len chceš.“

Odtiahla som sa od neho, a náš kontakt sa zminimalizoval iba na dotyk rúk.

„Domov... ale radšej by som išiel k tebe.“

„Nie som sama. A s rodičmi sa ťa nechystám zoznamovať.“

„No na to je ešte čas.“ Ani nikdy vhodný čas nenastane.

„A si unavený, nevládal by si.“ Musela som ho ešte trochu podpichnúť.

„Vládal by som všetko, čo by si len chcela.“

„Nabudúce...“ odbila som ho jemne, a dala pusu na dobrú noc.

„Už je osem vieš,“ usmiala som sa, keď trochu v pomykove na mňa pozrel.

„Aha, zákazníci.“ Tú jeho poznámku som nekomentovala.

„Presne, tak ahoj.“

„Pá.“ 

Znovu potešená som prišla domov, ľahla si na posteľ a prihlúplo pozerala do stropu. Potreboval by omaľovať.

A mala by som konečne rodičov donútiť kúpiť veľkú posteľ, aby som mala viac pohodlia. Nie raz som z nej padla. A aby mal viac pohodlia aj... ten dotyčný s ktorým práve budem. Momentálne Martin. Aj keď tuším, že sa stretáva a olizuje aj s inými. Nebudem ho predsa kontrolovať. Aj keby, stačí že sa venujem aj mne. Som nenáročná, či akože totálne na hlavu? Možnosť B sa mi pozdáva viac. Hlavne že som šťastná, aj keď som nemala predstavu, kedy sa znova uvidíme. Lebo on je strašne zaneprázdnený autoškolou, a tak. Uhm.